Cirkevní tajomníci
ZO SPRÁV OKRESNÝCH CIRKEVNÝCH TAJOMNÍKOV.
ČÍTANIE ZO ZAPRÁŠENÉHO ARCHÍVU.
Víťazný február, termín používaný na označenie komunistického prevratu v Československu, ktorý sa odohral medzi 21. a 25. februárom 1948, znamenal v podvojnom Československu výraznú zmenu aj v oblasti vzťahu štátu a cirkví. Počas týchto dní získali komunisti kontrolu nad vládou a nastolili totalitný režim, ktorý trval až do roku 1989.
Revoluční komunisti chceli mať aj cirkevné veci pod kontrolou a nielen to. Chceli ovplyvňovať verejnú mienku veriacich, ale aj kňazov prostredníctvom “mierového združenia kňazov Pacem in terris”, čomu hovorili výchova. Svoje ciele realizovali sieťou tajných spolupracovníkov tajnej služby – Štátnej bezpečnosti (ďalej len ŠB, alebo ŠtB), ale aj pomocou referentov štátnej správy, ktorú reprezentovali národné výbory.
V roku 1949 vznikli na Okresných národných výboroch (ďalej len ONV) cirkevné oddelenia, ktoré viedli referenti – cirkevní tajomníci. Úlohou okresného cirkevného tajomníka (ďalej len OCT) bolo za pomoci dôverníkov vo farnosti sledovať činnosť kňazov a náboženského života, či verejnej mienky vo farnostiach. Svoje poznatky poskytovali v pravidelných správach svojim nadriadeným na ONV, na Krajskom národnom výbore (ďalej len KNV), ale aj orgánom ŠB na Oddeleniach ŠB (ďalej len OŠB). Úzko spolupracovali aj so základnými organizáciami Komunistickej strany Slovenska (ďalej len ZO KSS). Poskytnuté informácie nezostávali bez odozvy.
Funkciu OCT na ONV v Poprade vykonávali Henrich Bochinski (1949-1950), František Mol (1951-1952), Ján Schmidt (1952-1953), Jozef Kendra (1954-1956), Ľudovít Kalický (1956-1957), Juraj Brozák (1958), Pavol Valo (1958-1966), Vincent Kriváň (1969-1970), Ján Hutňan (1970-1976) a Ladislav Belica (1976-1989).
V roku 1950 OCT, ktorý mal evidentne problém so slovenským pravopisom, sa vôbec nepáčila pastoračná činnosť správcu expozitúry vo Svite Ladislava Hagovského. Venoval mu minimalne viaceré správy adresované svojim nadriadeným, z ktorých citujeme: “Rim. kat. farár zo Svitu, ktorý svoju činnosť vyvyja proti ľud. dem. zriadeniu ma velky vplyv na mladež. (…) Navrhujem na zastavenie konguru rim. kat. farárovy zo Svitu Ladislavovi Hágovskému. Oduvodnujem jeho otvorený reakčný postoj proti ľud. dem. zriadeniu o jeho činnosti ma ŠB v Poprade, nech KNV sa obrati na OŠB v Poprade. (…) pri započatí nového školského roku dal sa do práce a svoju reakčnú činnosť začal medzi mládežou vo Svite, povoláva si ich do kaplnky na spoveď a dáva im smernice. Keďže väčšina mládeže vo Svite pozná činnosť farára, jeho prácu hlásili na ZO KSS vo Svite, materiál jeho činnosti sa nachádza na OŠB v Poprade. Dňa 22.10.1950 rím. kat. farár Hagovský Ladislav svoju kázeň nezameral na mierové úsilie, ale vyzýval veriacich, aby nepracovali v nedeľu, že pracovných dní je šesť a nedeľa je pre kostol. Medzi veriacimi sa snažil pracovnú morálku odvrátiť (…) bol zatknutý OŠB v Poprade a prevezený do KNV do Košíc.” Dnes už vieme, že následne až do roku 1968 mu nebolo umožnené vykonávať kňazskú službu, bol “mimo pastorácie”. Výčitky (proti)cirkevné tajomníka zaznamenávajú horlivosť mladého kňaza v prvej desiatke jeho pastoračnej služby, čo bolo režimom sankcionované.
Správy zaznamenávajú aj zmeny v školstve: “Pri započatí nového školského roku v našom okrese bolo na všetkých školách zrušené stare konfesionalne zviky. A vyučovanie sa začalo podľa výchovy socialistickej. (…) až na Veľkú, kde žiaci na stenu obesili znovu kríž. Po vyšetreny sa zistilo, že kaplán Mikulec rozkazal chlapcom znovu kríž obesit.”
Režim očakával, aby sa kňazi angažovali v kolektivizácii pôdy, preto túto oblasť OCT zaznamenával na prvom mieste v svojich správach, kde čítame o laxnosti i angažovanosti sa kňazov. Spravidla sú v nich chválení evanjelickí pastori a katolícki sú označovaní ako “reakční nepriatelia ľudovo-demokratického zriadenia”. Občas zaznela i pochvala: “Farár Zahuranec z Hranovnice je členom JRD, má k JRD uspokojivý pomer”.
Odstránenie spišského diecézneho biskupa a jeho nahradenie kňazom, tzv. kapitulným vikárom, bol posunutím hranice, čo si môže štátna moc voči cirkvám dovoliť. Preto ju zaujímalo prijatie tohto faktu medzi veriacimi: “Ohľadom menovania dp. Schefflera, kapitulným vikárom: Slovenskému úradu pre cirkevné veci v Bratislave úctive sa oznamuje, že prijatie dp. Sheffera, r.kat. farára za kapitulného vikára Spišskej diecézi medzi duchovnými v tunajšom okrese nijak nezapôsobil, hoci bol riadne volený. Vo všeobecnosti treba poznamenať, že r.kat.duchovní maju negatívny pomer k ľudovo-demokratickému zriadeniu a navonok vystupujú lojalne. Slávnostnej omši a mierového zasadnutia z okresu Poprad sa zúčastnil len dp. Jozef Gonsorčík, r.kat.farár z Mlynice, ale nie z presvedčenia. Menovaný dostál od dp. Schefflera osobitný dopis a len na tento reagoval. Ostatní duchovní, konkrétne dekan Július Šimko, sa priamo opozične zachoval. Pri osobnej návšteve cirkevného tajomníka menovaný deň pred odchodom do Sp. Kapitulu vo Sp. Podhradí t.j. 4.11.1950 prehlásil, že dňa 5.11.1950 bude pripravený a pôjde na Slávnostnú omšu, ONV – osobne predseda ONV dňa 5.11.1950 ho navštívil v ranných hodinách a s ním spolu mal ísť do Sp. Podhradia, odoprel tak urobiť a nešiel. Ostatní duchovní sú starí a stále sa vyhovárajú, že pre nich už to neni cestovania a pozorovať, že všetkých mierových porád a porád na budovaní socializmu a 5RP sa priamo vyhýbajú. Osobné charakteristiky všetkých duchovných sú cirkevnému úradu už známe. Jak OAV NF (okresný akčný výbor národného frontu, pozn. autora) tak aj ONV-cirkevné oddelenie navrhuje, aby duchovní už i vzhľadom na ich vysoký vek boli čím prv v okrese Poprad penzionovaní a farnosti oživené mladými duchovnými. Bezodkladne sa žiada o pridelenie nového mladého farára do Vydrníku, ktorý vôbec nevyhovuje pre budovatelské úlohy 5RP (päťročného plánu, pozn. autora) a spomaluje tempo socializácie.” Spomínaný dekan Šimko mal guráž: osobne predseda ONV prišiel pre neho autom pred faru, aby ho zaviezol na inauguráciu nového kapitulného vikára, ale pán dekan si to rozmyslel, nešiel. Ani táto správa OCT nezostala bez odozvy. Následne bol Šimko zbavený úradu dekana a poslaný za administrátora do Partizánskej Ľupče.
V čítaní archívnych správ budeme pokračovať.
Peter Olekšák, 29.2.2024
