JUDr. Belo KOVÁČ
Kňaz Spišskej diecézy, právnik, vysokoškolský učiteľ, sociálny pracovník, politik, mešťanosta Bratislavy. Narodil sa 15. apríla 1892 v Levoči, ordinovaný 3. októbra 1914. Zomrel 7. októbra 1963 v Levoči.
Vzdelanie:
1902-1910 Gymnázium v Levoči a v Rožňave, kde i zmaturoval.
1910-1914 štúdium teológie v Spišskej Kapitule,
1920-1923 štúdium občianskeho a cirkevného práva na Budapeštianskej univerzite,
1921 doktor kanonického práva,
1923 doktor všeobecného práva a politológie,
rozprával po slovensky, maďarsky a nemecky.
Pastoračné pôsobenie:
1914 kaplán Bijacovce
1916 kaplán Liptovská Lúžna, Poprad, Smižany a Spišské Podhradie
1917 kaplán Spišská Belá
1918 kaplán a katechéta na gymnáziu Kežmarku
1919 poslaný za kaplána do Liptovského Mikuláša, kde nenastúpil, následne bol suspendovaný, 1921 oslobodený od suspenzie
1923 profesor na bohosloveckej fakulte v Spišskej Kapitule (kánonické právo a cirkevné dejiny)
1935 ocenený – pápežský komorník
1938 spišský kanonik
1944 oravský archidiakon
Pôsobenie v sociálnej a politickej sfére:
1919 člen Slovenskej ľudovej strany. Nezastával nijakú funkciu, svoju pozornosť zameriaval na riešenie sociálnych otázok. Politicky bol prívržencom slovenského autonomistického hnutia.
1927 referent Ústrednej katolíckej kancelárie v Bratislave a z poverenia biskupského zboru ihneď prevzal z rúk maďarských cirkevných hodnostárov vedenie Ústrednej charity. Najprv pôsobil ako tajomník charity.
1929-1945 riaditeľ Ústrednej charity (celoslovenskej inštitúcie), ktorú systematicky prebudoval a zefektívnil jej činnosť. Jeho zásluhou postavili budovu Charitasu v Bratislave na Heydukovej ulici (slúžila sociálne slabším občanom), ako aj novostavby na ústavnú liečbu vo Vysokých Tatrách.
1931 poslanec mestského zastupiteľstva Bratislavy za Ľudovú stranu, rovnako aj v roku 1938. Nominovala ho Ľudová strana ako sociálneho pracovníka.
1935 člen Krajinského zastupiteľstva, kde pracoval v sociálno-zdravotnom odbore. Venoval sa i organizovaniu slovenského automobilizmu a letectva.
27.10.1938 (po vyhlásení autonómie Slovenska) vymenovali za vládneho komisára mesta Bratislavy, r. 1941 za hlavného mešťanostu (túto funkciu zastával do r. 1944). Viesť hlavné mesto v období vojny a silného nemeckého tlaku bolo veľmi ťažké a zodpovedné. Do konca r. 1942 zmenil pasívne hospodárenie mesta a dal do poriadku jeho roz hárané financie. Vo vedúcich funkciách v správe mesta ponechal úradníkov z čias prvej republiky a usiloval sa zvyšovať počet Slovákov v službách mesta. Podporoval budovanie nových ciest, parkov, investoval do stavby prvého umelého klziska, kúpaliska a futbalového štadióna na Tehelnom poli. Túto úspešnú činnosť umožnili jeho dobré vzťahy so Zväzom priemyselníkov a so Spolkom majiteľov domov a pozemkov, kde bol čestným predsedom. Stal sa členom viacerých správnych rád (napr. spoločnosti Orava, Dunajplaveckej spoločnosti, Mestských elektrických dráh, predsedom Mestskej sporiteľne); príjmy, ktoré mu plynuli z členstva v správnych radách, venoval v prospech rozvoja týchto spoločností a mesta Bratislavy.
16.9.1940 na biskupskej konferencii v Bratislave prítomných biskupov dôverne informoval o nebezpečenstve politiky nacistického Nemecka pre slovenský katolicizmus. Podľa neho prichádzalo obdobie, keď by sa katolícki kňazi – najmä poslanci – nemali zúčastňovať na politickom živote, aby nemuseli hlasovať za zákony, ktoré by boli proti ich svedomiu. Biskupský zbor ho požiadal, aby zvolal užšiu poradu kňazov, kde by túto otázku prediskutovali (žiaľ, porada sa neuskutočnila).
Svoje funkcie využíval aj na to, aby pomáhal národnostne a rasovo prenasledovaným osobám.
Po príchode sovietskej armády ho bezpečnostné orgány dva razy zaistili (v máji a júni 1945). Postavili ho pred retribučný Okresný ľudový súd v Bratislave, ktorý 20.9.1947 vyniesol oslobodzujúci rozsudok.
Po komunistickom štátnom prevrate 1948 došlo k revízii jeho procesu a 16.11.1948 ho odsúdili na jeden rok pracovného tábora a päťročnú stratu občianskych práv (po zarátaní absolvovanej väzby súd konštatoval, že trest si už odpykal).
Zvyšok života prežil pod dozorom Štátnej bezpečnosti, v izolácii a s podlomeným zdravím v Levoči.
Výchovno-poučnými článkami prispieval do časopisu Ústredia slovenského katolíckeho študentstva Rozvoj. Založil a redigoval mesačník Charitas – orgán Ústrednej charity na Slovensku (1929-1942). Súčasne redigoval detskú prílohu tohto časopisu, ktorá vychádzala pod názvom Srdiečko (1933-1944).
Pramene a literatúra:
Protocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis Ab Anno 1848, zv. I, s. 332-333.
LETZ, Róbert: Kováč, Belo in Lexikon katolíckych kňazských osobností, s. 733-734
