Mons. Michal MAREK, kňaz Spišskej diecézy

Mons. Michal MAREK

Kňaz Spišskej diecézy, väzeň pre vieru, učiteľ kánonického práva, sudca diecézneho tribunálu, viceoficial, súdny vikár, monsignor. Narodený 27. augusta 1925 v Haligovciach, ordinovaný 26. júna 1949 v Spišskej Kapitule, zomrel 27. februára 1996 v Poprade.

Chceš plniť Božiu vôľu? – Zriekni sa úplne svojej.

(Michal Marek)

Vzdelanie:

1936 – 1941 gymnázium Kežmarok
1941 – 1944 malý seminár Levoča ukončený maturitou
1944 – 1949 teológia na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule
26. jún 1949 vysvätený na kňaza v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule
2. júl 1949 primície v rodných Haligovciach (deň titulu kostola Navštívenia Panny Márie)

Pôsobenie:

12.7.1949 – 15.1.1951 kaplán Dolný Smokovec
16.1.1951 – 27.11.1951 kaplán Nižné Ružbachy
28.11.1951 – 8.3.1955 kaplán Spišská Nová Ves
10.2.1953 – 8.3.1955 súčasne dočasný administrátor farnosti Harichovce
12.10.1958 – 31.10.1960 kaplán Trstená
1.11.1960 – 30.9.1969 správca farnosti Trstená, kde jeho kaplánmi boli: František Zibrin (1961 – ), Michal Zajac (7/1964 – 4/1965), Andrej Porubec (7-9/1965), Pavol Janáč (7-10/1966), Štefan Kupčov (7/1968 – ), Pavel Majzel (4-6/1969), Jozef Mrovčák (7/1969 -?/1970).
1.10.1969 – 31.10.1973 správca farnosti Slovenská Ves
1.11.1973 – 9.7.1989 správca farnosti Kežmarok, kde jeho kaplánmi boli: Mikuláš Kráľ (9/1974 – 10/1976), Peter Nebus (11/1976 – 9/1980), Stanislav Kánik (10/1980 – 9/1984), Ladislav Drengubiak (10/1984 – 11/1988), Jozef Dzurek (12/1988 – 1/1990).
Súčasne pracoval pre diecézny tribunál: najprv sudca (24.10.1985), viceoficial (15.1.1990), súdny vikár (1992).
10.7.1989 – 31.12.1994 správca farnosti Batizovce
1.10.1990 súčasne učiteľ kánonického práva v Kňazskom seminári v Spišskom Podhradí
1.1.1995 dôchodca v Poprade
27.2.1996 zomrel v nemocnici v Poprade
2.3.1996 pochovaný v Haligovciach.

Väzeň pre vieru

Podľa správy KV ŠtB Košice Michal Marek 31. júla 1949 v Tatranskej Lomnici v rámci kázne prečítal pastierske listy o tzv. katolíckej akcii a komunistickej strane. Toto konanie bolo Okresným súdom v Poprade označené ako velezrada, za čo bol v roku 1950 podmienečne odsúdený na tri roky väzenia. (Ako súdy tento skutok kvalifikovali a zdôvodňovali, zaznamenáva rozsudok jezuitu Štefana Bugana).

O štyri roky neskôr, bezpečnosť (dnes polícia) 18. novembra 1954 uskutočnila predbežný výsluch Michala Mareka, v ktorom uviedol, že J.Š. mu priniesla 200 Kčs, sumu, ktorú vyzbierali v charitnom dome v Piešťanoch, kde bola zamestnaná. Michal Marek sa koncom roka 1951 alebo začiatkom roka 1952 stretol s Dr. Štefanom Nahálkom na ulici v Spišskej Novej Vsi, kde mu tých 200 Kčs v starej mene odovzdal.

Na základe návrhu Krajskej správy Ministerstva vnútra v Košiciach z 11. februára 1955, ktorý schválil krajský prokurátor dňa 8. marca 1955 bol vydaný rozkaz na zatknutie Michala Mareka, kaplána v Spišskej Novej Vsi. Dôvodom zatknutia bola „podkopná činnosť proti štátu (…) že bol v styku s rímskokatolíckym kňazom Dr. Štefanom Nahálkom, ktorý sa za svoju protištátnu činnosť skrýval pred bezpečnostnými orgánmi. Marek v priebehu Nahálkovho ukrývania sa podporil tohto čiastkou 200 Kčs, ktoráž to suma pochádzala z protizákonnej zbierky. (…) Michal Marek bol nepriateľom terajšieho ľudovo-demokratického zriadenia a není u neho predpoklad prevýchovy.“

Nasledujúci deň 9. marca 1955 „orgány bezpečnosti“ vykonali osobnú a aj domovú prehliadku na fare v Spišskej Novej Vsi, kaplánovi odňali doklady, poznámkové bloky, písomnosti, osobnú korešpondenciu, fotografie a výstrižky z novín. Večer o 18.30 ho uväznili vo väznici č. 2 v Košiciach. Fotografia Michala Mareka vznikla pravdepodobne v tento deň pri nástupe do väzby.

Michal Marek, foto z väzenia

11. marca 1955 Krajská správa Ministerstva vnútra Košice požiadala Krajskú prokuratúru Košice „o ponechanie vo väzbe a povolenie výkonu väzby vo väznici podliehajúcej MNB (Miestnej národnej bezpečnosti) – veliteľstva štátnej bezpečnosti v Košiciach“. V návrhu tvrdili, že Michal Marek bol zadržaný nie 9. ale 10. marca 1955 a že sa dopustil „nadržovania“. Krajský prokurátor 16. marca 1955 povolil väzbu na tri mesiace.

Michal Marek bol vypočúvaný vyšetrovateľom Petrom Fabom dňa 11. marca 1955. Z protokolu sa medzi iným dozvedáme, že zamestnávateľom kaplána bol Krajský národný výbor v Košiciach a že jeho mesačný plat mal byť 800 Kčs. Ďalšie výsluchy boli 14. marca 1955 (v čase 9.30-17.00 hod.) vypočúval Peter Fabo, 15. marca 1955 (v čase 9.00-17.00 hod.) vypočúval Peter Fabo, 21. marca 1955 (v čase 8.00-11.45 hod.) vypočúval Peter Fabo, 22. marca 1955 (v čase 8.30-11.30 hod.) vypočúval nadporučík Daniš a 22. apríla 1955 (v čase 9.00-12.00 hod.) vypočúval nadporučík Daniš. Vyšetrovanie bolo ukončené 6. mája 1955 podpísané vyšetrovateľom Petrom Fabom.

Žaloba bola písaná už 3. mája 1955 (zachoval sa koncept), na Krajský súd Košice odoslaná 18. júna 1955 v režime “tajné”, v ktorej krajský prokurátor (podpísaný je Peter Turok, vedúci kancelárie) žaluje: „Obvinený Michal Marek, zameraný proti nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu, verný prisluhovač vatikánskych kruhov a západných imperialistov, stupňujúc nenávisť po svojom príchode v roku 1949 do Dolného Smokovca, nevedel sa smieriť s tým, že náš pracujúci ľud, vedený Komunistickou stranou buduje si socializmus, spoločenský poriadok bez vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Miesto toho, aby bol nápomocný našim pracujúcim pri budovaní tohto veľkého diela, všemocným spôsobom sa snažil mariť budovateľské úsilie pracujúcich na výstavbe socializmu. Aby dokázal, že je skutočným nepriateľom ľudovodemokratického štátneho zriadenia, využíval všetky prostriedky k tomu, aby mohol zničiť ľudovodemokratické štátne zriadenie v ČSR pričom neváhal pre tieto ciele použiť aj kostolov a kazateľníc. (…) Mimo toho obvinený Michal Marek, plniac príkazy Vatikánskych kruhov a podnecovateľov tretej svetovej vojny západných imperialistov pokračoval v nepriateľskej činnosti proti nášmu ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a v mesiaci január 1952 v Spišskej Novej Vsi vošiel do priameho styku s agentom Vatikánu Dr. Nahálkom (…)“

Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo na Krajskom súde v Košiciach 14. júla 1955 a 4. augusta 1955 pre tri trestné činy: velezrady, nadržovania a trestný čin neoznámenia trestného činu. Predsedom senátu bol Dr. Ján Benčura, sudcami z ľudu Jolana Kopčová a Eugen Waligora. Prítomný bol krajský prokurátor Dr. Rudolf Mikuláš i obhajca obvineného a obvinený Michal Marek. Súd nariadil pojednávanie bez verejnosti z obavy, obával sa ohrozenia štátneho tajomstva.

Velezradu mal Michal Marek spáchať tým, že na prelome júla a augusta 1949 v Tatranskej Lomnici v rámci kázne zverejnil „Dekrét o komunizme“ vatikánskeho Svätého offícia zakazujúci veriacim vstup do komunistickej strany a ňou ovládaných organizácií i jej podporu. Všetci tí, ktorí ako členovia alebo sympatizanti vedome a dobrovoľne obhajujú a propagujú komunistickú náuku, mali byť považovaní za odpadlíkov od cirkvi a za exkomunikovaných. Súčasne strácali nárok pristupovať k sviatostiam. Súd vo veci obvinenia z velezrady zistil, že za tento skutok už bol Michal Marek súdený na Okresnom súde v Poprade a že tento skutok bol v roku 1950 omilostený prezidentom republiky.

Trestný čin nadržovania mal Michal Marek spáchať odovzdaním spomínaných 200 Kčs Dr. Štefanovi Náhalkovi. O tomto obvinení súd argumentoval, že “agenti a nepriatelia ľudu sa môžu skrývať a pracovať proti republike len preto, že sú u nás podporovaní (…) Náhalka bol v službe západných imperialistov a podobné služby mu umožnili, aby vykonával najpodlejšiu zradu na svojich veriacich.”

Neoznámenie trestného činu mal Michal Marek spáchať tým, že sa dozvedel o Ladislavovi Vrábeľovi, ktorý bol vyšetrovacími orgánmi zaistený a následne prepustený, aby zistil kto sú tajní vikári vymenovaní biskupom Jánom Vojtaššákom. Ladislav Vrábeľ mal prezradiť štátne tajomstvo, ktoré sa Michal Marek dozvedel a mal to oznámiť prokurátorovi. V trestnej veci neoznámenie trestného činu súd mienil, že “vyzradením štátneho tajomstva nastávajú republike nedozierne škody”.

Miera zavinenia obvineneho Michala Mareka bola podľa súdu veľká a obvinený “si ako duchovný doteraz neuvedomil svoje miesto pri budovaní nového spoločenského poriadku.” Michal Marek bol odsúdený na 3 a pol roka väzenia. Rozsudok sa stal právoplatným 30. augusta 1955. Nepochopiteľne, v auguste bol odsúdený za trestný čin, ktorý bol predtým v máji amnestovaný.

Po roku od vzatia do väzby bol na základe všeobecnej amnestie 12.9.1955 prepustený na slobodu.

Vrátiť sa do pastorácie mu nebolo dovolené. 1.1.1956 sa zamestnal ako pracovník štatistického oddelenia v Krajskom výkupnom podniku – závod v Kežmarku, 1.4.1958 ako lesný robotník vo Vojenských lesoch v Kežmarku, 1.8.1958 ako robotník v Obchode s ovocím a zeleninou v Kežmarku.

Po nežnej revolúcii bol 7.2.1991 Krajským súdom v Košiciach rehabilitovaný.

Agent či obeť Štátnej bezpečnosti?

Historické záznamy dokazujú dlhoročný záujem Štátnej bezpečnosti o Michala Mareka. Záujem sa začal už v prvom roku kňazstva, potom v piatom roku jeho kňazskej služby. Nasledovala nespravodlivá väzba, odsúdenie, amnestia, práca mimo pastorácie, ale aj pokus získať Michala Mareka na sledovanie monsignora Viktora Trstenského.

Ústav pamäti národa (ďalej ÚPN) okrem iného uchováva aj agentúrne zložky spolupracovníkov tajnej služby Štátnej bezpečnosti v Československu (ďalej aj ŠtB), ktorá pracovala do roku 1989. Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky ÚPN zverejnil na svojom webovom sídle, kde sa dá akékoľvek meno overiť, či bolo registrované v databáze ŠtB.

V týchto zoznamoch sa nachádzajú aj viaceré mená kňazov, aj kňazov Spišskej diecézy. Aj meno Michala Mareka, nar. 27. augusta 1925 nachádzame v registračných záznamoch Štátnej bezpečnosti v KS ZNB – Správa ŠtB Banská Bystrica (Séria III.). Záznam označuje Michala Mareka ako “agenta” Štátnej bezpečnosti, zaregistrovaný 27. júla 1962 pod registračným číslom 328 v KS ZNB – Správa ŠtB Banská Bystrica (Séria: III), zväzok evidovala správa v Dolnom Kubíne, pod číslom 00252/10-62 (?). Do archívu bol spis uložený 19. decembra 1966 pod archívnym číslom 83754.

Z agentúrno-operatívneho zväzku sa dozvedáme podrobnosti, napríklad aj to, kto, kedy a prečo kontaktoval Michala Mareka. V nasledujúcich odstavcoch sú uvedené všetky zaznamenané dátumy stretnutí príslušníkov ŠtB s Michalom Marekom tak, ako sa zachovali v spise v ÚPN, BB-A, a.č.83754.

20. októbra 1961 Okresné oddelenie Ministerstva vnútra (ďalej len OO MV) v Poprade adresovalo OO MV v Dolnom Kubíne dokument s označením USTANOVKA, podpísané náčelníkom OO MV kapitánom Holinkom, v ktorom sú detailne popísané rodinné pomery Michala Mareka, údaje o rodičoch, súrodencoch, jeho vzdelanie, pôsobenie a povahové črty. Napísali aj toto: “Bolo zistené, že tento je kľudnej a rozvážnej povahy avšak hlboko nábožensky založený.”

S rovnakým dátumom 20. októbra 1961 poručík Kuska z OO MV Dolný Kubín aktualizoval USTANOVKU z Popradu, kde Michala Mareka takto charakterizoval: “Je charakteru dosť úprimného, je veselej povahy. Liehové nápoje používa len v malej miere. U veriacich je obľúbený, hlavne pre jeho dobrý vzťah k ľuďom, u ktorých nerobí rozdiel a každému sa prihovorí. Nejde o namysleného človeka.” Listinu podpísal aj kapitán Stacho, náčelník OO MV Dolný Kubín.

Starší referent poručík Jozef Kuska z OO MV v Dolnom Kubíne 4. decembra 1961 spracoval “viazací návrh”, v ktorom opisuje rodinné pomery, či miesta jeho pôsobenia, ako aj nasledovné: “Michal Marek začiatkom roku 1952 v Spišskej Novej Vsi dostal od istej osoby 200 Kčs, ktoré mal odovzdať vatikánskemu agentovi NAHÁLKOVI, čo aj previedol. MAREK vedel o trestnej činnosti NAHÁLKU, tohoto cestou inej osoby podporil finančne. Za túto trestnú činnosť bol MAREK postaveny pred Krajsky súd v Košiciach, ktorý ho za uvedenú trestnú činnosť odsúdil na dobu 3 1/2 roka odňatia slobody.” Nakoľko v tom čase bol Michal Marek administrátorom v Trstenej, v ktorej bývali aj dvaja kňazi mimo pastorácie (Viktor Trstenský a Jozef Lenko) a Trstená leží blízko poľských hraníc, poručík Jozef Kuska si vedel predstaviť, že ak sa podarí získať Michala Mareka k spolupráci s ŠtB, tak Michal Marek bude nasadený predovšetkým na týchto dvoch kňazov, ako aj na kňazov prichádzajúcich z Poľska. “V dôsledku uvedeného mienim Michala Mareka získať k spolupráci s orgánmi MV na podklade dobrovoľnosti”, uviedol ďalej v návrhu.

Poručík Jozef Kuska podal nadriadeným písomnú správu o svojom prvom kontakte s Michalom Marekom, ktorý sa uskutočnil na fare pod zámienkou riešenia krádeže kalicha a pokladničky v kostole v Trstenej s tým, že je potrebné prísť 24. januára 1962 o 9.00 na Okresné oddelenie MV v Dolnom Kubíne. Keď tam Michal Marek prišiel, čakal ho okrem poručíka Jozefa Kusku aj zástupca náčelníka OO MV kapitán Matušík a nadporučík Bíly z Krajskej správy MV v Banskej Bystrici. Najprv hovorili o všeobecných veciach, potom o krádeži, o farnosti, o kňazoch vo farnosti, o poľských turistoch – kňazoch, ktorí chceli v kostole celebrovať sv. omšu bez celebretu (legitimácia kňaza). “Vzhľadom na to, že situácia sa vyvíjala pre nás priaznivo, bola mu opatrne nastolená otázka spolupráce”, napísal v svojej správe nadporučík Kuska a zaznačil: “Marek prehlásil, že on je lojálny občan a chce nám pomôcť, tak ako to bolo doposiaľ, že v prípade, že zistí niečo nezákonné, tak to oznámi na patričnom mieste. Lenže niečo sa zaväzovať, že nám prevedie alebo splní to kde ho pošleme, to nám nemôže sľúbiť. (…) on sedel v base nevinne a že bola na neho prevedená provokačka, kde nevylučuje ani duchovných a ako by to on teraz mohol spraviť inému. (…) Keď Marek zaujal k spolupráci také stanovisko, bolo mu poukázané na jeho triedny pôvod (…) Aj po tomto Marek zaujal k spolupráci nejasné stanovisko.” Preto bol Michal Marek požiadaný, aby podrobne písomne opísal okolnosti návštevy poľského jezuitu a iných poľských občanov, mal zistiť históriu ukradnutého kalicha a tiež mal zistiť meno ženy, ktorá navštevuje mníšky v Ivanke pri Nitre. Z dôvodu konšpirácie si dohodli heslo “ZDENA”. Nasledujúca schôdzka mala byť 2. februára 1962 na Oravskej Priehrade. Poručík Kuska správu zakončil takto: “V dôsledku toho, že kandidát verbovky zaujal k spolupráci nejasné stanovisko, nebude zatiaľ na neho vyzdvihovaný zväzok, ale tento bude k spolupráci získavaný postupne pripútavaním. Po niekoľkých schôdzkach sa bude vidieť, či je možné s ním, ako so spolupracovníkom počítať a v kladnom prípade bude sväzok vyžiadaný. V prípade, že spoluprácu kategoricky odmietne, tak budú materiály uložené do archívu, ako nevydarená verbovka.”

Ďalšia schôdzka sa uskutočnila 17. júla 1962, po ktorej nadporučík Kuska zapísal, že Michal Marek už so spoluprácou súhlasil, a že si zvolil pseudonym ZDENO. Správa si súčasne protirečí: “Prehlásenie o spolupráci mu nebolo dávané k podpisu, nakoľko ako je uvedené, z toho by dostal strach a vec by sa ešte viac skomplikovala.”

Záznam OO MV Dolný Kubín z prevedenej previerky spolupracovníka ZDENO (bez dátumu, s podpisom kapitána Stacha, náčelníka OO MV Dolný Kubín) uvádza: “Bolo zistené, že menovaný sa orgánov MV bojí, nakoľko v dobe jeho zatknutia pri vyšetrovaní bolo na ňom robené fyzické násilie. (…) Vzhľadom na to, že ide o spolupracovníka nového, ktorý spočiatku nemal kladný vzťah k spolupráci, výchova v prvom rade musí byť zameraná v tom smere, aby ho RO (riadiaci orgán) získal na svoju stranu a to slušným jednaním, aby dostal istotu, že nebude zo strany orgánov MV prenasledovaný, ale že ide skutočne o spoluprácu. (…) Komisia navrhuje ponechať ho v stave spolupracovníkov ako agenta.”

Dokumenty zo spisu zaznamenávajú jednoznačné pochybnosti ŠtB o tom, že Michal Marek chce byť spolupracovníkom, váhajú, či ho označovať a vyťažovať ako agenta.

Kapitán Matušík z OO MV Dolný Kubín v Zázname zo schôdzky so spolupracovníkom ZDENOM z 15. marca 1966 zapísal: “ZDENO prehlásil, že viac s nami do styku prichádzať nebude, že to nie je pre neho práca, že jemu to nesedí, že on nemá pokoja a pod. (…) on stále tvrdil svoje a opakoval, že nie je viac ochotný s nami prichádzať do styku (…) Pokiaľ ide o spolupracovníka ZDENO bolo u neho zistené, že pravdivo neinformuje riadiaci orgán, niektoré zásadné veci zamlčuje, čo bolo preverené i cestou spolupracovníka MAROŠ. Z celkovej spolupráce a postoja ZDENA je možné urobiť záver, že čakal len na príležitosť, aby sa mohol zo spolupráce s nami nejak vymknúť.”

Kapitán Matušík z OO MV Dolný Kubín v Zázname zo schôdzky so spolupracovníkom ZDENOM zo 17. mája 1966 dospel k záveru: “Opatrenie: Navrhujem, aby spolupráca so spolupracovníkom ZDENOM bola ukončená, nakoľko podľa jeho postoja a vyjadrovania sa, nie je predpoklad ďalšej úspešnej spolupráce”.

Kapitán Samek, náčelník skupiny Štátnej bezpečnosti Dolný Kubín v zázname z kontrolnej schôdzky so spolupracovníkom ZDENO z 24. novembra 1966 zaznamenal: “Som zistil, že uvádzaný spolupracovník sa skutočne záporne stavia ku spolupráci (…) Z celého jednania menovaného som zistil, že skutočnosti, ktoré uvádza spolupracovník sú len zámer, ako sa vyhnúť spolupráci, nakoľko na druhej strane uvádzal, že on nemá pokoja preto, že sa to prieči jeho svedomiu a nie je ochotný viac s nami do styku prichádzať. Záver: (…) rozhodol som sa spoluprácu ukončiť (…). V tento deň sa Michal Marek písomne zaviazal k mlčanlivosti o skutočnostiach, ktoré sa mu stali známe pri kontaktoch so ŠtB.

Záverečnú Dôvodovú správu o uložení osobného zväzku spolupracovníka č. 328, krycieho mena ZDENO spracoval 8. decembra 1966 starší referent skupiny ŠtB Dolný Kubín kapitán Vojtech Matušík, v ktorej uviedol: “Úkoly k duchovným u nás sa vyhýbal plniť. Správy, ktoré podal sú len informatívne, okrajové, takže na základe ním podaných správ nebolo pristúpené k realizácii žiadnej osoby, ani nebolo prevádzané žiadne iné opatrenie. Odmeny v priebehu spolupráce nedostal žiadne.”

Dizertačnú prácu na tému spolupráce kňazov Spišskej diecézy s ŠtB napísal Jozef Pavol a je zverejnená na webe Karlovej univerzity v Prahe. Autor v svojej práci oslovil viacerých zaregistrovaných kňazov, ktorí zostávajú v anonymite, a výslovne spomína len niektorých. Medzi spomínanými je aj Michal Marek. Nasledujúce vety sú citátmi zo spomínanej práce Jozefa Pavla: “Pocit strachu prežívali ale aj tí, ktorí neboli pri spolupráci vydieraní, ale tým, že boli v 50. a 60. rokoch odsúdení a súdne trestaní, pri neskoršom kontaktovaní bezpečnosťou sa cítili neisto, nevedeli, či ide o ďalšiu provokáciu zo strany ŠtB s cieľom dostať ich do väzenia. Z tohto dôvodu odmietal s ŠtB spolupracovať. Bol jedným z mála TS kňazov, u ktorých aspekt svedomia hral dôležitú úlohu a volil formu kompromisu, pri ktorom podával len tie najnevyhnutnejšie správy a chránil ostatných ľudí. Michal Marek trval na svojom bezpodmienečnom ukončení všetkých stykov s ŠtB. Spolupráca bola zo strany ŠtB ukončená kvôli neúprimnosti a zamlčovaniu dôležitých údajov od TS.

Morálny teológ Oto Mádr, ktorý v svojom článku k spolupráci kňazov sa zmieňuje aj o type správnej spolupráce: „Správne chápaná spolupráca preto predstavuje určitý balans medzi vernosťou a zradou, silou a slabosťou.“ Oto Mádr týmto nakreslil rysy určitého etického kompromisu v svedomí človeka. Najlepšie pochopenie toho, ako vyzeral zodpovedne vyvážený balans v praxi sa dá znázorniť na prípade kňaza Michala Mareka.

Nepriateľská osoba

Jestvujú však ešte ďalšie dva záznamy v registroch ŠtB. Druhý a tretí záznam sa nachádzajú v KS ZNB – Správa ŠtB Košice (Séria: I):

Štátna bezpečnosť Poprad pod registračným číslom 19942 na meno Michal Marek vytvorila 4. augusta 1987 zväzok “PO” (preverovanej osoby), ktorý následne 3. novembra 1988 označila ako “SZ” (signálny zväzok) a 9. marca 1989 ho prekvalifikovala na “NO”, teda na zväzok nepriateľskej osoby (pre štátnu bezpečnosť), ktorý do archívu uložili 28. septembra 1989 pod archívnym číslom 12030.

Napokon Štátna bezpečnosť Poprad na meno Michal Marek 13. júna 1989 vytvorila tretí signálny zväzok (resp. ten druhý zväzok prekvalifikovala) pod registračným číslom 21465, ktorý do archívu uložili 28. septembra 1989 pod archívnym číslom 12030.

Čo bolo obsahom preverovania, o aké signály trestnej činnosti išlo?

28. júla 1987 Okresná správa ZNB, oddelenie ŠtB Poprad, v mene ktorej konal nadporučík Ján Holod, spracovala návrh na založenie spisu PO “SPRÁVCA” na osobu Michala Mareka, trvalo bytom Kežmarok, Nám. požiarnikov 22. Nasledujúci deň návrh schválil kapitán JUDr. Štefan Flimer, náčelník oddelenia ŠtB.

Prísne tajný návrh opisuje situáciu tak, že Michal Marek “umožňuje výkon duchovenskej činnosti náboženským laikom v duchu zásad II. vatikánskeho koncilu a nového cirkevného kódexu (…) bez toho, aby k výkonu takejto činnosti bol im udelený štátny súhlas”. Cieľom previerky bolo “zistiť charakter a rozsah jeho protispoločenskej činnosti, jeho vzťah na predstaviteľov reakčného duchovenstva v tunajšom okrese ako aj priebežne zabezpečovať dokumentáciu jeho činnosti”.

Previerka sa mala uskutočniť prostredníctvom TS (tajného spolupracovníka) “FRANTIŠEK” a prostredníctvom D (dôverníka) “DENISA”. “Františka” mal kontaktovať nadporučík Ján Holod a “Denisu” nadporučík Štefan Orečný.

Nezachoval sa celý spis, pôvodne išlo o 40 dokumentov. Ale zachoval sa zoznam 23 osôb, ktoré boli v listinách spomínané: Ladislav Ivák, Ladislav Vrabel, Otto Dlugosch, Juraj Dubec, Cyril Krafčík, Lihosith, Mária Hricová, Andrej Drugač, František Majerčák, František Mikolajčík, Igor Dlugosch, Peter Olekšák, Štefan Garaj-Révaj, Jozef Jarab, Elvíra Višňovská, Margita Legutká, Jozef Dzurek, Bernard Pánči, Vladimír Tomko, Ján Maga a František Tondra.

Zachoval sa však dokument s dátumom 11. septembra 1989, ktorého autorom bola Okresná správa ZNB, oddelenie ŠtB Poprad, v mene ktorej konal už kapitán Ján Holod. Ide o prísne tajnú záverečnú správu s návrhom na ukončenie rozpracovania SZ “SPRÁVCA”, reg. č. 21465. Správu schválil 26. septembra 1989 kapitán Dr. Michal Helemik, náčelník 2. odboru S-ŠtB.

V správe sa uvádza: “Bolo zistené, že vo farnosti Kežmarok túto činnosť vykonávajú dvaja náboženskí laici Cyril Dafčík a Juraj Dubec z Kežmarku. Vzhľadom k tomu, že došlo k hrubému porušeniu ustanovení Zákona č. 218/49 Zb. a Vlád. nariadenia č. 219/49 Zb., bola Michalovi Marekovi vyhlásená výstraha v zmysle Nariadenia ministra vnútra ČSSR č. 22/78. (…) bolo zistené, že Michal Marek je Vatikánom navrhovaný ako jeden z možných kandidátov na miesto biskupa. Na základe tejto skutočnosti (…) bol SPO preregistrovaný na SZ a Michal Marek bol aktívne rozpracovaný. K objasňovaniu činnosti objekta bol využitý TS “FRANTIŠEK”, reg. č. 14780 a D “MAROŠ”, reg. č. 20892. Ďalej bol v rámci rozpracovania objekta využitý prameň “PRESTAVBA” a “NÁKUP”. Od zahájenia rozpracovania 20.októbra 1988 boli získané poznatky, že menovaný udržiava styky s objektom “ORAVA”, OZ, reg. č. 13384 a ďalšími členmi paralelného vedenia Spišskej diecézy, najmä v rámci činnosti cirkevného tribunálu, ku ktorému bol pozývaný. (…) Vzhľadom k tomu, že menovaný prejavoval negatívny postoj k štátnej správe, bude vykonaná jeho ďalšia kontrola v spise NO (nepriateľská osoba).”

Na začiatku 90. rokov, na požiadavku biskupstva, Michal Marek poskytol hodnotenie svojich skúseností s komunistickým režimom.

Záver:

Meno Mons. Michala Mareka (1925–1996) sa nachádza v registračných záznamoch Štátnej bezpečnosti (ŠtB. Označený bol ako tzv. „agent“ pod krycím menom Zdeno.

Na základe historického výskumu a dostupných faktov je potrebné uviesť, že:

záujem ŠtB o Mons. Mareka sa datuje už od jeho začiatkov kňazskej služby, čo bolo súčasťou systémového prenasledovania duchovenstva v komunistickom režime;
bol väznený, následne prepustený na základe amnestie a istý čas nemohol vykonával pastoráciu;
ŠtB sa ho snažila získať na spoluprácu, okrem iného aj na sledovanie známeho kňaza Viktora Trstenského – čo Marek odmietol;
jeho evidovanie ako „agenta“ je možné interpretovať ako administratívny akt, ktorý nemusel znamenať reálnu spoluprácu, a podľa svedectiev z jeho života a pôsobenia išlo skôr o neúspešný pokus o získanie;
Na záver jeho pôsobenia v Kežmarku sa ŠtB opäť ozvala (1987-1989), preverovali ho a písomne potvrdili, že Michal Marek bol pre nich nepriateľskou osobou.

Mons. Marek zostal počas celého života verný svojmu kňazskému poslaniu a Cirkvi, pôsobil ako súdny vikár, učiteľ kánonického práva a duchovný formátor. Nebol nikdy verejne diskreditovaný, nečelil disciplinárnym opatreniam zo strany Cirkvi, a jeho pamiatka ostáva čistá a hodná úcty.

Ocenenia:

9. 7. 1992 monsignor (Mons.) – kaplán jeho Svätosti
1995 čestný občan mesta Kežmarok.

Myšlienky:

Ak sme logickí a múdri kresťania, musíme pokladať svoju smrť za najdôležitejšiu udalosť v našom živote. Nie je to paradox, či nezmyselné tvrdenie. Smrť je totiž udalosť, ktorá rozhodne o našej večnosti. O večnosti dokonale šťastnej alebo hroznej. Je to jedinečná skúsenosť. Netreba pokaziť túto udalosť, ale celým spôsobom svojho života sa na ňu starostlivo pripravovať. Nijaká improvizácia! Umenie dobre zomrieť predpokladá umenie dobre žiť. Všetko na seba nadväzuje. Je to ozajstné bláznovstvo prenechať takú vážnu udalosť na zhodu okolností, ktoré nebudú závisieť od nás. Hľaďme na smrť bez strachu ako kresťania, nie ako pohania. Kňazský pohreb – mŕtve telo kňaza, to je dokonalá obeta. Už nie obetujúci, ale obetovaný. To je dozretý dar. Aká je jeho cena? Nedávajme Bohu náhradné dary, ale seba. Všetko ostatné je menejcenné.
(Michal Marek)