Pred jubileom biskupstva (1976)

Štyri dni pred slávením 200. výročia založenia Spišskej diecézy ešte nebolo celkom jasné, či súdruhovia odsúhlasia slávnosť – sv. omšu a akadémiu v aule biskupského úradu 13. marca 1976. V treťom zväzku Orientácie sme našli text Jána Magu, ktorý sa so situáciou vysporiadava písaním, reflexiou stavu diecézy. 

Sú dátumy, ktoré sa živo pripomínajú každý rok. A sú i také,ktoré sa objavia iba raz za storočie. Predstavujú teda zriedkavú šancu a na generáciu kladú váhu zodpovednosti. Také je aj dátum 13. marec 1776 – deň založenia spišského, banskobystrického a rožňavského biskupstva.

Raz za storočie si treba pripomenúť začiatok a zdôrazniť význam partikulárnej Cirkvi – sústrediť pozornosť na jej výsledky i nedostatky, možnosti a úlohy. Tí, čo prežívajú jubilejné dni sú povolaní hodnotiť minulosť a vzopäť sa k novému rozbehu. Na jubilujúce pokolenie je adresovaná výzva. Čo vyzdvihne ako dejinné plus, z čoho sa poučí a najmä – aký program, smer a úlohy si stanoví. Sme taká zrelá generácia, že to dokážeme? Nevyhovárajme sa na okolnosti. Nechcime, aby sme podnikali na vyklčovanom území bez prekážok, nečakajme, že sa nám bude servírovať šanca na striebornej tácni. Ľudia i podujatia dozrievajú a zažiaria práve v protivenstvách.

Každý z dnešných 212 kňazov biskupstva má niečim prispieť – modlitbou, informáciami, organizáciou, radou i kritikou.

V samotnom slávení i v dozvukoch. Ako koncil neskončil v Ríme, ale pokračuje v biskupstvách a vo farnostiach, aj výsledky, duchovné plody jubilujúceho biskupstva treba rozložiť do farností, do sviatočného a všedného dňa kresťanov.

Jubileum prežívame bez otca biskupa. Veľký handicap. Ťažko sa začína nová epocha, keď chýba autorita, zosobnený vzor a ukazovateľ cesty. Všetka zodpovednosť je tak rozložená na plecia práve toľkých kňazov, koľko má biskupstvo rokov. Na ich horlivosť, inteligenciu a na príspevok obetavých laikov. Raz zasvieti jasnejšie ten, raz onen a my sa nimi orientujeme ako námorníci hviezdami. Už jedenásty rok sme na mori bez kapitána. To je situácia, ktorá volá k spoluzodpovednosti: jeden za Všetkých, všetci za jedného. Aká dôležitá je teraz jednota a spolupráca!

Treba odstrániť všetky bariéry, predsudky, delidlá, ktoré sa občas medzi kňazmi vynoria.

Všetci sme predsa dobrovoľne vstúpili do služby Kristovi a ”in servitutem diocesis Scepusiensis”, mali by site teda ťahať za jeden povraz! Aj keď jedných povolanie dozrievalo pod strechou spišského a u druhých pod strechou bratislavského seminára – u obidvoch bol ten istý Kristus v seminárskej kaplnke, to isté Písmo na pracovnom stole a na službu obidvoch čaká ten istý ľud Oravy, Liptova a Spiša.

Vzhľadom na obdobie mladosti a výchovy treba nechať prelínať sa sa vekové merítko; nájsť súhru mladých a starších kňazov. U starších je typická rozvážnosť, opatrnosť , ale aj životná a pastoračná skepsa. Vytvorili si svoj vlastný svet, systém práce a starostlivo si ho chránia. Sú presvedčení, že nič sa nedá zmeniť a pri zmienke o nových javoch prižmúria oči. „Len žiadne experimentovanie!“ Ináč sú spoľahliví. Sú ako vlak, čo sa šinie vpred po vyleštených koľajniciach, ale mimo nich sú vykoľajení.

Tí mladší, čo nezažili „staré dobré časy“, sa hýbu v nepriazni doby celkom prirodzene. Toto ovzdušie voňajú od narodenia, v ňom vyštudovali, v ňom účinkujú – sú naň zvyknutí. Ale nie spokojní. Slovo Božie, koncilové aggiornamento a sledovanie toľkých premien vo svete zavŕtalo aj do nich revolučného ducha obnovy. Nemajú veľa vedomostí, skúseností a predsa vedia, že to čo je, nie je dobré. A tak si symbolicky odskočia z vyšliapanej cesty do lesíka a tam buď natrafia na medveda, čo im naženie strachu, buä zablúdia, alebo nájdu krásnu polianku, kde sa dá žiť a pracovať v nových vzťahoch, veselo i ťažko, ale prirodzene a slobodne. Mnohých možno prirovnať k horným chlapcom, čo hája a potešujú poddaných veriacich pred ateistickou nadvládou.

Preto vekové kritérium treba nahradiť skôr kritérium činnosti. Dolce far niente a aktivita delí zástup na rady spokojných a na búrlivákov. Tí prví, čo si zvolili cestu menšieho odporu a sú preverení a označení ako spoľahliví, si zaslúžia mestské a výnosné fary /s vysokou cifrou KPS – krsty, pohreby, sobáše/. Búrliváci, čo nechcú pochopiť, ani si dať poradiť, idú na prevýchovu do Zapadákova,“veď tam aj tak nemajú čo pokaziť“.

A Boží ľud? Pracovitý, trpiaci a vytrvalý s novým krížom ná- boženského presvedčenia. Toľko premien už prežil veriaci človek na úpätí Tatier. Nejeden fenomén musel za svojho života oslavovať i opľúvať, že jeho potlesk sa už stal mechanickým, ale už má opuchnuté uši, a čo je najhoršie, neveriace srdce voči všetkým veľkým rečiam a písačkám. Aj koncil a jeho premeny ho vyplašili. Ale keň zbadal, že nejde o obsah, ale len o obal, drží sa viery ako jedinej stabilnej hodnoty. I keď je jeho presvedčenie rozleptané a rozriedené propagandou a nevedomosťou, kariérou a tlakom, on „sa Boha nespustí“. Navonok to vôbec nevidno, ale pod maskou „vysporiadaného“ robotníka, funkcionára a študenta žije veriaci a kresťanský človek. Vychodený je chodníček, nikodémsky. Vež z čoho by tie manipulované masy čerpali, pracovitosť, výdrž v utrpení’ a šťavu pre život?!

Dosť obáv je o mladých.

Nestačili sa zohriať pri rodičovskom krbe a už sa do. nich pumpuje “vedecký” svetonázor a jednostranný pohľad na svet okolo nás. Nemajú možnosť sami porovnávať a vybrať si to lepšie, druhí za nich urobili, výber, čo je “studené” a čo “horúce”. Ale stačí citlivý, láskavý dotyk a na “stratenom, prípade” sa rozozvučia vznešené struny, ktoré nerozochvel bezduchý tlak a náslie.

13. marec. 1976. 4 dní predtým bolo treba bojovať, žeby sme spoločne v katedrále zaspievali Te Deum a spolu vkročili no nového storočia. Už ani nevieme, či by to bolo plus alebo mínus. Tak. sme si zvykli, sláviť potichy, osamote. Aj dážď padá v kvapkách a predsa vytvára rieky. No predsa sa zídeme. A 14. marca, II. pôstnu nedeľu nás spojí vdačnosť i prosba. Idea, že tvoríme veľkú duchovnú rodinu, nás zohreje.

Vytvorí sa z našej vrúcnosti oblak, ktorého kvapky zúrodnia naše budúce dni? 

Ján Maga, 9. marec 1976

Zdroj: Orientácia, 3. zväzok, s. 179 – 181.