Štefan PUTANKO
Kňaz Spišskej diecézy, väzeň pre vieru, záchranca identity Chmeľničanov. Narodil sa 10. septembra 1902 v Spišskej Novej Vsi, ordinovaný 29. júna 1925, zomrel 31. júla 1957. Pochovaný je v Spišskej Novej Vsi.
Už plá, už plá
svit našich pochodní,
mládež odhodlane kráča.(popevok člena komanda počas odvlečenia Štefana Putanka z fary)
Vzdelanie:
Gymnázium Spišská Nová Ves
Seminár Spišská Kapitula
Ordinovaný 29.6.1925
Rozprával slovensky a maďarsky
Pôsobenie:
18.7.1925 kaplán Poprad
24.10.1926 kaplán Kežmarok
21.6.1929 (3.7.?) farár Chmeľnica
30.7.1951 ŠtB násilne odvlečený z fary
30.11.1951 súdený v Bratislave a oslobodený spod obžaloby
1951 – 1954 internovaný v “prevýchovných kláštoroch” v Sládečkovciach, Podolínci a Hájku.
1954 mimo pastorácie, účtovník vo Výkupnom podniku v Levoči
1957 duchovný rehoľných sestier v Matilda Hute
31. júla 1957 zomrel v Spišskej Novej Vsi, 2. augusta 1957 tam pochovaný.
Rodina:
Mal 4 súrodencov Alberta ( 1893- 1963), Máriu vyd. Tomajkovú (1895-1970), Margitu vyd. Šoltésovú 1898-1978 , Katarínu vyd. Dórová (1900-1984) a Helena vyd. Kurucová (1904- 1959.)
Pôsobenie v Chmeľnici:
Spišský biskup Ján Vojtaššák ustanovil vdp. Štefana Putanku za farára do Chmeľnice – Hobgartu. Po tom, čo Chmeľnica bola rok bez farára, prišiel tam 3. júla 1929 mladý a erudovaný farár. S odstupom času farníci boli vďační za lásku spojenú s obetou a službou tohto kňaza, ktorý “nám zachránil našu identitu”, uvádza sa na webe obce. Bojoval proti bezpráviu, intrigám, útlaku a mravnej zlobe. Keď bol každý odpor proti násiliu a národnostnej tyranii márny, bol ochotný vziať na seba kríž väzenia a utrpenia. Urobil pre Chmeľničanov neoceniteľnú službu, hodnota, ktorej sa nedá vyčísliť. Láska, priam hrdinská láska charakterizovala osobu Štefana Putanka. Láska, ktorá nebola pre neho otrepaným slovom, ale bianko šekom, na ktorý núdzni písali svoje potreby. Rozdával sa a rozdával svojim farníkom všetko svoje duchovno aj hmotnú pomoc. Všetko, čo potrebovali.
Štefan Putanko sa nezaoberal výlučne duchovnou činnosťou, ale pomáhal aj pri rozvoji obce. V roku 1941 zrealizoval prístavbu kostola. Bola rozobratá svätyňa a sakristia a na ich mieste boli vystavené dve bočné lode a nová svätyňa so sakristiou. Posviacka rozšíreného kostola sa konala 15. augusta 1942, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, ktorú vykonal spišský biskup Ján Vojtaššák.
13. december 1944 prišlo do obce 200 vojakov Heimatschutzu. Na evakuácii boli určené ženy a deti. Muži z Chmeľnice mali byť začlenení do Domobrany. Ľud trpel a kňaz Štefan Putanko tiež nesedel nečinne. Keďže evakuácia bola ohlásená o jeden deň skôr, ženy, na radu kňaza, sa ukryli v susedných obciach. Rozkaz evakuovať poslúchli iba 3 ženy. 67 chlapov od 16 do 60 rokov pod bodákmi nahnali do školy. 35 starších ako 40 rokov prepustili. 32 odtransportovali do Krakova. Niektorí boli zaradení ako poľní žandári, mladší išli k Nemeckej armáde. Po vojne sa 30 vrátili, dvaja padli.
31. december 1944 bol ďalším hrôzostrašným dňom pre Chmeľnicu. Asi 120 ozbrojených vojakov obkľúčilo obec, Chmeľničania zas na podnet farára Putanku utiekli sa schovať do Matysovej a okolitých obcí.
Front sa blížil. Chmeľničania túžobne očakávali, že sa ich utrpenie skončí. Nikto netušil, že utekanie pred Domobranou bolo len akýmsi “cvičením“, že takto budú utekať do lesa ešte dva roky.
21. januára 1945 tých pár desiatok obyvateľov, ktorí zostali v dedine, s nadšením vítalo prvých sovietskych vojakov. Dúfali, že už budú mať konečne pokoj, že ich už nikto nebude z domova vyháňať. Aj ostatní, ktorých násilne evakuovali, sa pomaly vracali domov.
26. februára 1945 prišli sovietski, síce vojaci v iných uniformách, ale zaobchádzanie s obyvateľmi bolo podobné. 42 ľudí odvliekli na Ural stavať baraky pre budúci Gulag. Po deviatich mesiacoch odvlečenia sa vrátili. Nie všetci, štyria otcovia už nikdy neuvideli svoje deti.
Bol to neľudský a barbarský zásah do života ľudí a to len preto , že boli inej národnosti. Zakázali Chmeľničanom aj samotnú materinskú reč. Ťažko nájsť v dejinách ľudstva podobný prípad. Pán farár Putanko vedel: „Akýže to boli „vojnoví zločinci, títo jednoduchí Chmeľničania?“ Tak im pomáhal, niekedy aj nad svoje ľudské sily.
Po vstupe Červenej armády začali platiť aj na Slovensku Benešove dekréty, podľa ktorých obyvateľstvo nemeckej národnosti stratilo všetky občianske práva – strata štátneho občianstva ich obrala o všetko, o vlasť, právo vlastniť majetok, študovať, zastávať verejné funkcie, komunikovať na verejnosti po nemecky… atď.
10. júla 1945 z ničoho nič sa objavilo „presídľovacie komando.“ Zástupcovia ONV riadení politickým zástupcom z OV KSS oznámili, že obyvatelia majú pol hodiny nato, aby si pobalili najnutnejšia veci a odišli do školy.
Koncom mája 1945 sa vracajú aj násilne evakuovaní, ale dve deti zomierajú na spiatočnej ceste.
V obecnej kronike nájdeme 26. jún 1946 zapísaný ako Deň vyhnanstva a vysídlenia. Plač, nárek, vyhnanstvo. Na toto opäť zareagoval farár Putanko a orodoval na ONV za Chmeľničanov, aby ich nevysídlili. Zo 720 obyvateľov bolo odsunutých do Nemecka 102 osôb.
Po jeseni 1946 si obyvatelia konečne oddýchli a pozitívna správa prišla už v júni 1946, keď bol vysvätený za kňaza rodák z Chmeľnice Maximilián Špes. Počas účinkovania vdp. Putanka boli vo farnosti tri povolania Ján Lang, Štefan Vasilik a Maximilián Špes .
30. júla 1951 v neskorých večerných hodinách prišlo menšie nákladné auto a zastalo na hradskej pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Švorčlenné komando, dvaja príslušníci v uniformách a dvaja v civile sa rozdelili. Dvaja uniformovaní sa pustili do dediny. Stretli hliadku domácich a oznámili jej, že majú dedinu chrániť pred bandou zlodejov. Za ten čas, čo hliadku zabávali, sa civili zo severnej strany priblížili nepozorovane ku fare, zaklopali na okno a oznámili farárovi, že prišli po neho, aby išiel ku chorému. Putankovi to bolo podozrivé, o jednej po polnoci, ale nakoniec otvoril okno a dvaja príslušníci ŠTB skočili cez okno dnu. „Vstávaj Ty farárska sviňa, pôjdeme na výlet!“ zareval jeden z eštebákov. Keď sa farár začal pod krížom modliť, jeden z civilov ho kopol do krížov tak silno, že stenajúc padol na podlahu. Nedovolili mu ani obliecť. V pyžame, bosého, ho brali preč. Išli okolo kostola do poľa, hore brehom, smerom ku kaplnke Nanebovzatia Panny Márie, na najvyšší kopec za obcou. Hnali ho ako štvanca v potrhanom pyžame a s bosými krvácajúci nohami. Cez pastviny, zarastené bodľačím a tŕním. Prešli okolo kaplnky a potom asi 200 metrov strmým zrázom, cez najhoršie tŕnie a preliačiny do rokliny. Tí dvaja tŕnie obchádzali, pán farár musel prejsť cez tŕnie. Jednou rukou si držal pyžamo, druhou si chránil oči. Občas dostal kopanec, často mu nadávali, oplzlými nadávkami ho častovali. On trpel, hrdinsky ako Ježiš, keď niesol bičovaný a tŕním korunovaný na Golgotu svoj ťažký drevený kríž. Nevedno kde, do tmy a priepasti ho hnali. Dole na rovine ho viedli cez strnisko, bolo práve po žatve. Jeho bosé nohy boli samá krvavá rana. Konečne lúka smerom k rieke Poprad. Rosa blahodarne pôsobila na jeho poranené chodidlá. Viedli ho cez most k nákladnému autu okolo kaplnky Sedembolestnej. Doslova ho vyhodili na korbu auta. Neskôr povedal, akoby zázrakom som necítil žiadnu bolesť! Ten úsek z fary cez pastviny a polia k autu bol dlhý asi 2 km. Svetlometom dali signál uniformovaným v dedine, ktorí čoskoro prišli ku nim. Ráno prišli za kostolníkom a povedali mu, že museli farára hospitalizovať, aby mu poslal šaty a topánky. Kostolník sa opýtal, či farára zobrali oknom na nosidlách. Dostal výhražnú odpoveď, aby sa moc nepýtal. Neznámy zobral šaty, topánky a rýchle odišiel. Dedinou sa niesla Jóbova zvesť “vzali nám farára!“ Obyvatelia vyčítali dvojčlennej hliadke, že sa dali chlapi takto oklamať. Zákrok bol veľmi neľudský a krutý. Neobišiel sa bez fyzického násilia zo strany jeho vykonávateľov.
30. novembra 1951 bol súdený v justičnom paláci v Bratislave za čítanie pastierskych listov, za vysluhovanie sviatostí gréckokatolíkom, za marenie odsunu nemeckých obyvateľov Chmeľnice, za zvýšenú pastoračnú aktivitu. Štefan Putanko sa bránil tým, že všetky činy, ktoré sa mu kladú za vinu, sú jeho svätou povinnosťou a patria medzi základné kňazské povinnosti. Senát ho napokon spod obžaloby oslobodil.
Nebol však prepustený na slobodu, ale internovaný v prevýchovnom kláštore v Sládečkovciach, (dnes Močenok), kde v biskupskom kaštieli v rokoch 1950-1952 komunistická vláda Československa zriadila internačný tábor pre kňazov a neskôr až do roku 1989 pre rehoľné sestry. Zo Sládečkoviec bol prevezený do koncentračného tábora pre kňazov v Podolínci a opäť do Sládečkoviec, odkiaľ 28.8.1952 bol prevezený do Hájku. V roku 1953 bol internovaný v “preškoľovacom kláštore” v Hájku (Klášter sv. Františka Hájek, západne od Prahy). Po prepustení (pred Veľkou nocou 1954) sa vrátil do rodného domu v Spišskej Novej vsi, kde bývala so svojou rodinou jeho sestra Helena.
1954 – 1957 bol mimo pastorácie, pracoval ako skladový účtovník vo Výkupnom podniku v Levoči.
1957 duchovný komunity rehoľných sestier sv. Kríža, ktorá pracovala v Matilda Hute pri Gelnici.
31. júla 1957 zomrel v Spišskej Novej Vsi, kde bol 2. augusta 1957 pochovaný spišským kanonikom Jozefom Michnom, na pohrebe kázal spolužiak Štefan Vaverčák.
Literatúra:
Krafčíková, M.: Utekali, aby zostali. Rímskokatolícka cirkev, farnosť Chmeľnica, 2015.
Dlugoš, F.: Štefan Putanko, svedok viery. Polypress, Levoča 2002.
web obce Chmeľnica
Archív Bezpečnostných složek Praha, V_2332_MV_008
