Reformácia a rekatolizácia severného Spiša

Obyvatelia Uhorskom založených miest Poľsku boli katolíci, ale počas tretej štvrtiny 16. storočia sa pridali k reformácii. Ako sa to stalo?

Na vnútorný cirkevný život v Uhorsku mala veľký vplyv bitka pri Moháči (1526). Na bojisku padol kráľ Ľudovít II. a aj šesť biskupov. Biskupstvá ostali neobsadené a v cirkevnej správe nastali zmätky. Uhorsko bolo rozdelené na južnú časť, ktorá bola v tureckej moci, východné Slovensko s Podkarpatskou Rusou a Sedmohradskom spravoval spišský župan a sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský a stredné so západným Slovenskom mal Ferdinand, brat kráľovnej – vdovy Márie. Celé Uhorsko malo po bitke pri Moháči len troch vysvätených biskupov. Nižší klérus bol vychovávaný na viedenskej, pražskej a krakovskej univerzite, na ktorej boli rozšírené myšlienky protestantizmu (Špirko, 1943).

Reformačné učenie Martina Luthera sa rozšírilo aj na Spiši, najmä vďaka nemeckému obyvateľstvu, ktoré tu žilo (Trajdos, 2003). Spišské mestá mali v privilégiách od 13. storočia potvrdené právo slobodnej voľby farára. Ich magistrát rozhodoval o cirkevných a náboženských otázkach. Fary boli obsadzované váženými a vzdelanými mužmi. V obciach na zálohovanom území sa reformácia šírila na základe patronátneho práva podľa zásady „Cuius regio, illius religio”.

Nie každý, kto horlil za reformu, bol súčasne prívržencom Luthera. V 16. storočí horlili za reformu v Cirkvi napr. aj sv. Ignác z Loyoly, sv. Karol Boromejský či sv. Filip Neri a ďalší sa rovnako horlivo pričiňovali o odstránenie nedostatkov v cirkevnom živote, len to robili menej revolučne (Bucko, 1939).

Lutheranizmus v Uhorsku vystupoval veľmi opatrne a neprízvukoval odlišnú vierouku, ale skôr disciplinárnu odlišnosť. Spočiatku nevystúpil ako nová náboženská spoločnosť, ale v rámci starej Cirkvi hlásal očistenie kresťanstva a evanjelium od „ľudského dodatku”. Novotári si ponechali cirkevné obrady, omšové rúcho, nekvasený chlieb pri omši, pôsty, ušnú spoveď, takže ľud ani nezbadal, že prešiel na inú vieru. Neposlušnosť duchovenstva voči hierarchii a porušovanie celibátu bolo v tom čase časté. Jednotlivé oblasti krajiny sa pokúšali definovať, v čo „po novom” veria. Tak vznikli viaceré „Confessio” (vyznania viery). Študent Melanchtona Leonard Stöckl, rektor bardejovskej školy, zostavil „Confessio Pentapolitana” (1549), vierovyznanie piatich severoslovenských kráľovských slobodných miest Košice, Levoča, Prešov, Bardejov, Sabinov, ktoré bolo zmierlivé voči katolicizmu, ale prísne odsudzovalo anabaptistov a iné radikálne sekty. Confessio Pentapolitana bolo schválené aj kráľom Ferdinandom I., jágerským biskupom Verančičim, ako aj ostrihomským arcibiskupom Mikulášom Oláhom. Farári banských miest, aby od seba odvrátili podozrenie z herézy, zostavili svoje vierovyznanie „Confessio Heptapolitana” (1559). Na Spiši vzniklo „Confessio Scepusiana” (1569) vo Fraternite – Bratstve 24 duchovných z kráľovských miest predložené na ich porade 26. októbra 1569. Títo ho uznali za správne, v zhode s evanjeliom a prijali ho jednomyseľne. Aj toto vierovyznanie bolo prejavom umiernenej reformácie a vyznačovalo sa prijímaním pod obojím, zavedením nemčiny či češtiny ako bohoslužobného jazyka, zjednodušením bohoslužieb, výzdoby kostola a zrušením celibátu. 

Kňazstvo bolo v tomto období združované v tzv. fraternitách (bratstvá, kňazské spolky), ktorých úlohou bolo chrániť hmotné záujmy svojich členov, bdieť aj nad ich privátnym životom, povzbudzovať členov plniť si povinnosti a vzdelávať ich. Patrónom fraternity na Spiši, ktorá bola založená v roku 1248, bol Duch Svätý a Panna Mária. Kňazi spolku sa mali schádzať dvakrát do roka s cieľom pestovať vzájomnú lásku a pevnú družnosť. Stanovy boli veľmi prísne, život členov fraternity musel byť na vysokej úrovni, nestrpeli medzi sebou nehodných členov.

Spišský klérus dlho odolával novotám. Novoty sa spočiatku objavovali v kázňach spišskobelianskeho farára Vavrinca Serpilia (dôverný Melanchtonov priateľ), Juraja Leutschera, farára v Kežmarku, a v účinkovaní Jána Kletzka, učiteľa v Levoči. Nešťastné bolo účinkovanie spišského prepošta Jána Horvátha z Lomnice. Ten sa viac venoval hospodárskemu rozmeru benefícia ako duchovnej správe a zapadal tak do Lutherovej kritiky. Staršia spišská historiografia mu v dôsledku jeho svetského života pripisuje nemalý podiel na šírení reformácie. Nakoniec však v roku 1544 Ján sám rezignoval a, ako hovorí zápis v matrike Krakovskej univerzity, v roku 1545 sa priklonil k Lutherovej reformácii a oženil sa vo veku 62 rokov (Labanc – Glejtek, 2015) s dcérou levočského mešťana Jána Czipsera.  Počas 16. storočia prešli na Spiši takmer všetky katolícke farnosti na pozície protestantizmu. 

Reformné hnutie na Slovensku vieroučne i organizačne do roku 1564 stálo na pôde Katolíckej cirkvi, akceptujúc katolícku cirkevnú vrchnosť (Bucko, 1939). Hrobármi katolíckej farskej organizácie na zálohovanom území sa stali starostovia Mikuláš Maciejowski (1562 – 1574), luterán, lublinský wojewoda (župan), a tiež jeho syn Jan (1574 – 1583), horlivý kalvín (Radziszewska, 1969). V roku 1569 Mikuláš Maciejowski na synode bratstiev Spišského prepošstva odporúčal zanechať katolícky kult a obrad a prijať luteránsky (Wagner, 1774). Týkalo sa to aj ľubovnianskeho domínia (Trajdos, 1998). Meno protestantského pastora v Gňazdách sa spomína až v roku 1587, mal ním byť János Szutorisz (Weber, 1888). 

Náboženský zmätok sa pokúsil usporiadať Tridentský snem (1545 – 1563). Nasledovalo obdobie rekatolizácie, tzn. náboženského vzdelávania kňazov i veriacich, za pomoci rehoľného spoločenstva jezuitov (Spoločnosti Ježišovej). V Kostole sv. Bartolomeja v Hniezdnom nachádzame viaceré znaky vplyvu jezuitov: oltár sv. Jána Krstiteľa, na ňom sochy sv. Alojza Gonzágu, sv. Františka Xaverského, socha sv. Ignáca z Loyoly (všetko jezuitskí svätí) a na viacerých oltároch skratka mena Ježiš v gréčtine (ΙΗΣΟΥΣ), akási „šifra” jezuitov JHS, ktorá sa tiež vysvetľuje ako Jesus Hominum Salvator (Ježiš spasiteľ ľudí). V našej oblasti sa na rekatolizácii podieľal piaristický kláštor v Podolínci, ktorý bol založený v roku 1642.

Odkedy úrad starostu zálohovaných miest prevzala mimoriadne katolícka rodina Lubomirski (1591), začal sa proces návratu a postupnej rekatolizácie. Najlepšie a najrýchlejšie výsledky dosiahli správcovia v ľubovnianskom domíniu. Sebastián Lubomirski (1591 – 1613) v roku 1604 vrátil katolíkom farnosť v Starej Ľubovni, v roku 1609 Nižné Ružbachy s filiálkou Vyšné Ružbachy a v tomto období aj Podolínec. Za vlády spišského starostu Stanislava Lubomirskeho (1613 – 1649) katolíci získali fary v Hniezdnom 28. 10. 1615 (Hradszky, 1903 – 1904), v Novej Ľubovni (1624) a Hobgarte (1629) (Trajdos, 2003). Zavŕšením aktivít starostu bolo založenie kláštora a kolégia piaristov v Podolínci v roku 1642.

Peter Olekšák

Literatúra:
WAGNER, C.: Analecta Scepusii, t. 2, Viedeň 1774, Synopsis Rerum Scepusiensium Saeculi XVI.
WEBER, Samu: A XVI. szepesi város az elzálogositás ideje alatt. In KÁLMAN, Demkó: Szepesmegyei történelmi társulat. Évkönyve. Szepes – Váralja : 1888.
HRADSZKY, Josephus: Additamenta ad initio, progressus ac praesens status Capituli ad S. Martinum de Monte Scepusio. Szepesvaralja : 1903 – 1904.
BUCKO, Vojtech: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava : Unia, 1939.
ŠPIRKO, Jozef: Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na cirkevný vývin Slovenska III. Turčiansky Svätý Martin, 1943.
TRAJDOS, Tadeusz Mikołaj: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu. In GŁADKIEWICZ, Ryszard – HOMZA, Martin (eds.): Terra Scepusiensis. Levoča – Wroclaw, 2003.
LABANC, – GLEJTEK, Miroslav: Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku I. Príspevok k náboženským dejinám Spiša. Trnava : 2015.
OLEKŠÁK, Peter: Kostol sv. Bartolomeja v Hniezdnom v kultúrno-historických súvislostiach. Publikácia vydaná pri príležitosti 200. výročia jeho konsekrácie (1820) a 750. výročia príchodu Nemcov do Hniezdneho (1270/1271). Hniezdne, 2019-2020.