ŠPIRKO Jozef

Kňaz Spišskej diecézy, väzeň pre vieru, kanonik, historik a pedagóg. Narodil sa 4. apríla 1896 v Rybníčku pri Spišskom Podhradí. Ordinovaný 25. júla 1920, kaplán v Zázrivej, katechéta v Kežmarku a učiteľ kňazského seminára. Zomrel 30. októbra 1954.

Vzdelanie:
gymnázium I.-VI. Levoča
1915-1916 gymnázium VII.-VIII. Rožňava
1916-1920 teológia v Pazmáneum (Collegio Pázmániano) Viedeň
25.7.1920 vysvätený za kňaza
1925 promovaný za doktora posvätnej teológie v Olomouci, tému dizertácie „De divitiis in antiquo et novo Testamente“
1943 docent cirkevných dejín – habilitovaný na Bohosloveckej fakulte v Bratislave

Pastorácia:
19.8.1920 kaplán Zázrivá
8.10.1920 katechéta Kežmarok na nemeckom gymnáziu, kde sa angažoval za zakladanie slovenských tried, z ktorých neskôr bolo zriadené štátne Slovenské reálne gymnázium
1.8.1927 profesor cirkevného práva a cirkevných dejín Kňazský seminár Spišská Kapitula
1931 profesor dogmatiky a sociológie, ale tiež nemčiny a maďarčiny Kňazský seminár Spišská Kapitula
1939 opäť profesor cirkevného práva a cirkevných dejín Kňazský seminár Spišská Kapitula
1944 spišský kanonik – magister
1950 internovaný v Mučeníkoch
10.4.1952 Kapitulný vikár Andrej Scheffer ho dicézy neprijal. Jozef Špirko v svojej žiadosti z 12.4.1952, adresovanej Trnavskej apoštolskej administratíve uvádza, že podľa rozhodnuti Slovenského úradu pre veci cirkevné v Batislave nemôže zostať na doterajšom pôsobisku sídelného kanonika spišskej kapituly. Zrejme túto žiadosť poslal aj Košickej diecéze, odkiaľ prišla pozitívna odpoveď 28. apríla 1952. Ujal sa ho košický biskup Jozef Čársky a ustanovil za farára vo Fričovciach.
30. októbra 1954 zomrel (na astmu) vo Fričovciach, kde je aj pochovaný

Spišská Kapitula – kňazský seminár – bohoslovci po kolokviu s Dr. Špirkom 1936

Spišská Kapitula – Kňazský seminár – novokňazi s profesormi – február 1935

Jozef Kútnik o Dr. Jozefovi Špirkovi:
Narodil sa 4.4.1896 v Rybníčka, samote medzi Sp.Podhradím a Spišskými Vlachmi. Tam bol jeho otec horárom, spišskej kapituly. Matka pochádzala z Machaloviec. Študoval v Levoči na rím.-kat. gymnáziu. Býval v rodine zvonára Bočkaya, ktorého manželka bola blízkou príbuznou jeho matky. Ako. spišský malý seminarista maturoval na premonštrátskom gjnnnáziu v Rožňave. Patril medzi najnadanejších žiakov. Spišský biskup Alexander Párvy poslal ho do viedenského Pázmánea, kde absolvoval s úspechom teológiu. Tu v jeho cele Andej Hlinka a Štefan Mnoheľ, po návrate z Paríža, kde sa bez zdaru pokúšali vplývat na mierovú konferenciu, rozišli s Dr. Františkom Jehličkom. Ordinovaný bol 25.7.1920. Prvú kaplánku mal v Zázrivej. Ale ešte r.1920 preložili ho do Kežmarku. Tu od r.1921 bol katechétom na nemeckom evanjelickom lýceu. Zaslúžil sa o to, aby sa. na ňom postupne zavádzali slovenské triedy a aby sa nakoniec stalo čsl. štátnym reálnym gymnáziom. V Kežmarku vyvíjal intenzívnu kultúrnu, činnosť prednáškami, nacvičovaním slovenských divadiel a organizovaním slov. spoločenského života. Aby nemusel nostrifikovať doktorát, r. 1925 promoval v Olomouci. 

R.1927 sa stal profesorom cirkevného práva a cirkevných dejín na Vysokej bohosloveckej škole v Spišskej  Kapitule. V r.1931-1939 prednášal, tam dogmatiku a sociológiu a bohoslovcov učil i nemčinu i maďarčinu. R.1939 prevzal znovu právo a dejiny. R.1943 habilitoval sa za docenta dejín na Bohosloveckej fakulte v Bratislave. R.1944 biskup Ján Vojtaššák vymenoval ho za sídelného kanonika spišskej kapituly. Tesne pred koncom druhej svetovej vojny Nemci ho zaistili pre spojenie s povstalcami a vyšetrovali ho v Žiline.

Prof. J. Špirko dvakrát pocítil brachiálnosť štátnej moci. V roku 1944 ho predviedli pred nemecký vojenský súd v Levoči, pretože dal odviezť cenné exponáty z diecézneho múzea. Odsúdili ho na trest smrti, no vojak nechal odsúdenca ujsť. O rok nemecká polícia opäť vyšetrovala J. Špirka – tentoraz kvôli údajnej spolupráci s partizánmi. Na jeseň 1950 sa J. Špirko ocitol medzi obžalovanými v zinscenovanom procese s biskupom J. Vojtaššákom. Vyšetrovali ho v Leopoldove, väznili v Sládečkovciach. Po dvoch strastiplne odtrpených rokoch sa chcel vrátiť do Spišskej Kapituly, kde už však „úradoval” vikár Andrej Scheffer, ktorý pre kanonika Špirka nemal miesta.  (Ivan Chalupecký)

Priechod frontu prežil v Ružomberku. R.1950 ho internovali do Mučeníka. Keď sa pripravoval proces proti J.Vojtaššákovi, väznili ho a vyšetrovali v Leopoldove. Prepustili ho však bez súdu. No nemohol, sa viac vrátiť do služieb spišského biskupstva. J.Čársky ho prijal do košického biskupstva a ustanovil za správcu fary vo Fričovciach (okr. Prešov). Tu 30.10.1954 zomrel a tu ho aj pochovali pri ohrade kostolného dvora, vľavo od hlavnej brány.

Sociálne uvedomenie získal v rodičovskom dome. Otec šiel zvačarsu do výslužby s minimálnou penziou. Preto po vyštudovaní sa musel sám starať o dvoch mladších bratov a o sestru. Dá sa pochopiť prečo si za tému dizertácie vyvolil „De divitiis in antiquo et novo Testamente“. Sociálny problém, študoval v Kežmarku, i na Kapitule. Angažoval sa, bez politického stranníctva, v robotníckom i roľníckom hnutí. Radil odborárom v robotníckych organizáciách. Sedliakom pomáhal pri zakladaní výrobných, nákupných  a výkupných družstiev. Mal praktický ekonomicko-finančný talent. Podnikol viaceré’ študijné exkurzie do zahraničia. Zúčastnil, sa na krurzoch sociológie, pastorácie a teológie v Paderborne, Mníchove a inde. Navštevoval veľké, múzeá, opery a iné inštitúcie. Sociologický moment vnášal, jednak do pedagogickej činnosti (poslucháčov napr. zoznámil s tovarišským spolkom v Košiciach), jednak do publikačno-vedeckej tvorby. So sociálnym, uvedomením išlo u neho aj národné prebudenie, takže jeho nacionálne vedomie malo výslovne sociálny ráz. Prebudilo sa uňho už na gymnáziu v Rožňave, azda pod vplyvom spolužiaka Františka Skyčáka, syna slov. poslanca na peštianskom sneme. Aj pri snahe po svetovosti a europskosti uznával, národné spoločenské zakotvenie. To, že dôverne poznal, maďarskú a nemeckú kultúru, chránilo ho pred šovinistickými výstrelkami nacionalizmu. Hoci Slovák, usiloval sa byť spravodlivý voči iným národnostiam, s ktorými sa Slováci stretali na Spiši. Podľa neho práve viacnárodná rozmanitosť Spiša bola hnacou silou súťaženia a umožňovala tak jeho hospodárske ako aj kultúrne napredovanie. Ale to vyžadovalo organizovať slovenskú inteligenciu Spiša, stanoviť si pracovný program. Z. jeho iniciatívy uskutočnili sa zjazdy, diskusie, založili, regionálne časopisy. Ako historik v dejinách Spiša ukazoval, tvorivý podiel slovanského a slovenského živlu. Kriticky revidoval, tendenčné tézy manďarskej a nemeckej historiografie o Spiši. Mal. ambíciu, byť maximálne objektívnym.

Jeho prvým veľkým vedeckým zámerom bolo zhrnúť bohatú umeleckú, minulosť Spiša v architektúre, maľbe a sochrástve. Pre. viaceré prekážky spracoval a svojím nákladom vydal r. 1936 len prvú časť, Umelecko-historické pamiatky na Spiši. l.diel: Architektúra (Spišská Kapitula, 1936). Prešiel každú lokalitu, študoval na mieste umelecké objekty aj archívy. K ďalším zväzkom, o piktúre a skulptúre, zozbieral iba surový materiál. Zato spracoval čiastkové otázky: Starý kláštor minoritov v Levoči (Sborník MS 1938-39; osobitne 1940), Výtvarné pamiatky Spišskej Kapituly (Martin 1943). Hlavne urobil kritické portréty historikov Spiša slovenského pôvodu: Životopis dr. Jána Vajdovského (Historický sborník MS 1942), Starostlivosť Spišiakov o umelecké pamiatky s osobitným: zreteľomna činnosť dr. Jána Vajdovského (tamže), Spišský historik Jozef Hradský (Martin 1946) a Štefan Mišík (Trnava, 1950). Galériu predchodcov, do istej miery aj vzorov, ktorých, dielo ho inšpirovalo, sám nielen, rozmnožil, ale obohatil.

Osobitnú skupinu tvoria Špirkove základné pramenné práce z politických, kultúrnych a náboženských, dejín Spiša: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša 1431-1462 (vlastnám náklasom Spišská Kapitula, 1937), Výchova kňazstva na území Spišskej diecézy. Dejiny spišského seminára, (v zborníku Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti, Spišská Kapitula, 1943) a Začiatky spišského biskupstva. Snahy v minulosti, o jeho zariadenie (v zborníku Spišský Mons. sancti Martini, Ružomberok, 1947). V nich zhromaždil všetok dochovaný archívny materiál, dnes sčiastky stratený, utriedil ho, zinterpretoval a zosústavnil, dal mu tvar. Pre kultúrne a náboženské dejiny Spiša hlavne dve posledné práce majú fundamentálny význam.

Zo životného diela. Dr. Jozefa Špirku najnáročnejšie sú však dvojzväzkové Cirkevné dejiny s osobitným, zreteľom, na vývin cirkevných dejín Slovenska (Martin, 1943) Bola to vysokoškolská učebnica, pre poslucháčov teológie. Pragmaticko-genetickou metódou predstavila cirkevnú minulosť v ideových súvisoch. Opierala sa o kritické práce uznávaných historikov, hlavne nemeckých, ale aj maaďarských a českých. Bola výsledkom jeho dlhoročnej učiteľskej činnosti. V prvom rade mu šlo o objektivitu, a nie o apológiu, o celkovosť a nie o detaily. Pritom badať autorovu progresívnu a liberálnu osobnosť. Na pozadí všeobecných cirkevných dejín chronologicky načrtol stručné dejiny cirkvi na Slovensku, podmienené stavom nerozvitého bádania v čase, keď učebnica vznikala. Kniha, prvá svojho druhu u nás, vyvolala prudké polémie. Čas dal za pravdu autorovi, ktorý mal odvahu dištancovať sa od úzkeho klerikalizmu a prikloniť sa ku sebakritickým prúdom, poučeným z minulosti a zahľadeným do. budúcnosti.

Takým účtovaním historika bol aj Snem v Tridente (Košice, 1946), publikácia z príležitosti 500-ročného jubilea, signalizujúca nové, už celkom, potridentské tendencie. Ďalšou vysokoškolskou učebnicou bola Patrológia (Praha, 1939, 2. vydanie Trnava, 1950), príručka o živote a tvorbe cirkevných otcov. Ona oprávňovala autora, aby sa stal redaktorom edície Ad fontes, sprístupňujúcej základné patristické diela u nás. Vypracoval ideový plán, zorganizoval, prekladateľov. Vyšlo vštak len 5 zväzkov. Ostatné, na škodu našej kultúry, bez viny redaktora, zostali, zatiaľ, v rukopisoch.

Dr. Jozef Špirko začal pomerne neskoro vedeckú a publikačnú činnosť, až v štyridsiatke. Trvala vlastne len jedno desaťročie, od r. 1936 do r. 1947. A predsa aj kvantitatívne aj kvalitatívne dosiahla výsledky, hodné pozoru. V rozličných odborných a všeobecne kultúrnych časopisoch, okrem toho uverejnil množstvo článkov, referátov, kritík a recenzií, svedčiacich o šírke jeho záujmov a o systematickom sledovaní domácej a zahraničnej historiografickej produkcie. Zaslúžili by si bibliografické zhrnutie.

Tento oneskorený nekrológ v pätnástom roku po smrti Dr. Jozefa Špirku chce byť podnetom pre jeho ľudskú, aj vedeckú rehabilitáciu. I ako človek, i ako vedec mal priamy a jednoliaty charakter. Je naozaj čas konečne zakatalogizovat jeho mnohostrannú činnosť. Urobiť  by to mal práve Krúžok historikov Spiša. Veď Dr. Jozef Špirko bol jeho kliesniteľom. Snažil sa o kontinuitu vedeckej práce,  o organické nadväzovanie na zdravaé výdobytky tradície. Urobil tak už r. 1937 v monografii Spišský dejepisný spolok (Levoča, 1937).                                                                  

Jozef Kútnik

Dr. Jozef Špirko s bohoslovcami na exkurzii v levočskej radnici (1935)

Dielo:
Špirko, Jozef: Patrologia, Praha 1939.
Špirko, Jozef: Husiti, jiskrovci a bratríci v dejinách Spiša (1431-1462), Spišská Kapitula 1937.
Špirko, Jozef: Úlohy cirkevného dejepisectva, Kultúra 1/1942, s. 13-17.
Špirko, Jozef: Historické pozadie sv. Tomáša Akvinského, Kultúra 3/1942, s. 99-106.
Špirko, Jozef: Starostlivosť spišiakov o umelecké pamiatky s osobitným zreteľom na činnosť Dr. Jána Vajdosvkého, Sborník Matice Slovenskej, 1942, s. 93-109.
Špirko, Jozef: Cirkevné dejiny I., Martin 1943.
Špirko, Jozef: Cirkevné dejiny II., Martin  1943.
Špirko, Jozef: Snem v Tridente, Košice 1946.
Špirko, Jozef: Spišský historik Jozef Hradský, Matica slovenská, 1946.
Špirko, Jozef: Patrologia, SSV 1950. 

Fotogaléria

Pramene a literatúra:
Schematismus Scepusiensis pro Anno 1916 – 1948.
Protocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis Ab Anno 1848, zv. 2, s. 276-277.
Hanus, Ladislav: Prof. dr. Jozef Špirko: Umelecko-historické pamiatky na Spiši, Kultúra 1936, s. 463-464.
Kútnik, Jozef: Dr. Jozef Špirko, in Orientácia, zv. 2, s. 250-251
Pašteka, Július: Informácie o spišskokapitulskom historikovi Jozefovi Špirkovi in Špirko, Jozef: Dejiny umenia očami historika, Lúč 2001