Ľudovít BAKOŠ
Kňaz Spišskej diecézy, väzeň pre vieru, narodil sa 22. marca 1911 v Tvrdošíne, ordinovaný bol 29.6.1936, pôsobil ako kaplán Rabča, farár Breza a Stará Ľubovňa. Zomrel 7. januára 1965 v Tvrdošíne, kde je aj pochovaný.
Bol najstarší z deviatich deti. Pokrstený bol 26. marca 1911 v tvrdošínskom kostole. Krstil ho miestny farár Jozef Zošťák.
Vzdelanie:
ľudová škola Tvrdošín
1923-1931 gymnázium Trstená (I.-IV. ročník), Nitra (V. ročník), Kláštor pod Znievom (VI. ročník) a Rožňava (VII.-VIII. ročník).
1931-1936 kňazský seminár Spišská Kapitula
29. júna 1936 presbyterát v katedrálnom chráme sv. Martina v Spišskej Kapitule
5. júla 1936 primície
Ovládal latinčinu, francúzštinu a nemčinu.
Na fotografii bohoslovci s predstavenými Kňazského seminára Spišská Kapitula v júni 1936.
Dolný rad zľava: Dr. Š. Barnáš, Dr. Š. Ľach, Dr. J. Ferenčík (rektor seminára), Dr. Š. Faith, Dr. J. Špirko.
Horný rad zľava: Farbarík, Janoštin, Bujna, Dragoš, Števček, Stolárik, Kútnik-Šmálov, Čurila, Bakoš.
Pôsobenie:
1936 kaplán Rabča
1938 administrátor novej farnosti Breza, zriadená 29.6.1938, s poslaním postaviť faru
1940 farár Breza
1952 odňatý štátny súhlas kvôli pašovaniu náboženskej literatúry z Poľska. Kapitulný vikár Scheffer žiadal štátne orgány o súhlas umiestniť Ľudovíta Bakoša do farnosti Stará Ľubovňa.
5. septembra 1952 administrátor Stará Ľubovňa
Vyšetrovanie Ľudovíta Bakaša zahájil náčelník Krajskej správy Ministerstva vnútra Košice pplk. Benček. Nariadil predviesť Ľudovíta Bakoša, nariadil prehliadku všetkých miestnostiach bytu, povaly a pivnice. Predvedeného mali uväzniť do väznice v Košiciach. Rozkaz bol vydaný v Košiciach 3.8.1961. Zatknutý bol 10. augusta 1961 na ceste z Chmeľnice smerom na Starú Ľubovňu. 14.8.1961 krajský prokurátor rozhodol vziať Bakoša do väzby, nakoľko ho hodnotil ako nebezpečného pre spoločnosť. Vo väzbe bol do vynesenia rozsudku Okresným súdom v Poprade.
Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo na Okresnom súde v Poprade 25. 10. 1961, kedy ho odsúdil podľa § 123 k trestu odňatia slobody v trvaní troch rokov. Podľa § 47 mu tiež prepadol celý majetok a podľa § 51 mal zákaz vykonávať činnosť kňaza na dobu 10 rokov. Ako priťažujúce okolnosti brali jeho minulosť, angažovanie sa v Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane, neskôr v Demokratickej strane, oddanosť biskupovi Vojtaššákovi, kritický postoj ku štátnej Katolíckej akcii a pod. Rozsudok bol pomerne rozsiahly, pod číslo 9 T 48 / 61 – 77. Okresný súd odôvodnil rozsudok tým, že obžalovaný sa z trestného činu nepriamo priznal. Ďalej súd pripomína, že Bakoš je odchovanec biskupa Jána Vojtaššáka, s ktorým sa už štát vysporiadal. Bol nepriateľom pokroku, predovšetkým vedeckého svetonázoru, mysli tým marxizmus – leninizmus. Nepriateľstvo k pokroku preukazoval však aj tým, že nielen sám odmietol podpísať tzv. Katolícku akciu, ale nahováral i ďalších duchovných, aby nerešpektovali príkazy a nariadenia štátu. Keď sa však dozvedel, že v škole v Starej Ľubovni bol založený ateistický krúžok, rozhodol sa ostro zakročiť proti nemu. Reagoval tým, že predniesol kázeň na tému: „Kresťan nemôže byť ateista“. Aj počas vyučovania náboženstva vyvracal vymoženosti vedy a techniky. Odsúdený Bakoš využil svoje právo a odvolal sa na Krajský súd v Košiciach v stanovenej lehote. Krajský súd odvolanie zamietol a potvrdil správnosť konania Okresného súdu.
Výkon trestu nastúpil 28.11.1961 v útvare nápravných zariadení v Košiciach. Vo väzení vykonával rôzne domáce práce. 13.12. bol preložený do Valdic, kde bol pracovne nasadený na ľahšie manuálne práce do fabriky Kohinoor. Podľa hodnotiacich spisov mal veľmi dobrú morálku a stanovenú úlohu si vždy splnil.
Všeobecná amnestia: „Okresný súd v Poprade 14.5.1962 rozhodol (…) vzhľadom na článok amnestiálneho rozhodnutia prezidenta republiky z 9. 5 1962 sa odpúšťa odsúdenému zbytok neodpykaného trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 3 mesiaca, pod podmienkou, uvedenou v čt. 3 ods. 2 amnestie, t. j., že odsúdený povedie po obdobie 10 rokov od vyhlásenia amnestie riadny život pracujúceho človeka a nedopustí sa úmyselného trestného činu…“
Kádrový posudok chválil síce jeho pracovitosť, poctivosť, súčasne, že je horlivý zástanca Vatikánu a Vojtaššáka a nakoniec: „přes tyto jeho klady nelze říci, že trest u něho splnil svůj účel.“
Po prepustení na slobodu v rodnom meste Tvrdošín pracoval ako úradník v mliekarni.
V októbri 1965 bol hospitalizovaný v martinskej nemocnici – rakovina brušného prostredia. Vo svojej izbičke sa modlieval a čakal koniec. Bol kľudný a vyrovnaný. Ešte dve hodiny pred smrťou prijal Eucharistiu, bol ešte raz zaopatrený a sám si posvätil ornát, v ktorom chcel byť pochovaný. Posledné chvíle očakával s modlitbami na perách pri plnom vedomí. Zomrel 7. januára 1965.
Pred smrťou požiadali rodinný príslušníci a veriaci z Brezy Ľudovíta Bakoša, aby verejne zanechal svoj odkaz:
„Po kňazskej vysviacke som prejavil všetku svoju ochotu pracovať pre moje novourčené miesto, pre ľudí vo farnosti, do ktorej ma biskup poslal. Všetky svoje sily som použil na povznesenie celej farnosti. A týmto ľuďom venujem aj posledné chvíle môjho života, z láskavosti k nej a posledné chvíle môjho utrpenia. Celých 15 rokov som využíval prostriedky duchovného života pre povznesenie duší bez rozdielu toho akého sú presvedčenia. Využíval som aj všetky možné prostriedky, ako duchovné cvičenia, exercície, ale aj ľudové misie na prebudenie náboženského života. Používal som aj rady svätých kňazov, a prostredníctvom nich som často povzbudzoval veriacich. Aj vďaka tomu, mnohí začali s pomocou Božského Srdca a hlavne s pomocou Matky Božej svoj náboženský život rozvíjať. Z toho sa tešili aj mnohí oltárni bratia v okolí, keď videli duchovný nárast. Po preložení z Brezy neprestal duchovný kontakt medzi nami. Na novom pôsobisku som mal oveľa viac práce, musel som často slúžiť nielen 2 ale často aj 3 sv. omše. A tak som obetoval každú nedeľnú sv. omšu za farnosť novú, i za farnosť starú. Aj keď som z Brezy odišiel, duchovne ostal som s vami spojený a všetkých som objímal, takže za ďalšie roky ostalo medzi nami duchovné spojenie. Keď som bol z pastorácie vyradený, vtedy som si mohol spomínať pri sv. omšiach v odlúčenosti a v samote, jak na jednu tak na druhú moju farnosť. Týmto spomienkam pri sv. omši pripájal som spomienky aj v ruženci Matky Božej a každý deň venoval som za vás, za duchovné povzbudenie aspoň jeden desiatok ruženca. Ale ani tým som nepovažoval svoju úlohu za skončenú, lebo i ďalej som obetoval svoje utrpenie za farnosť jednu i za farnosť druhú. Aj v robote ku ktorej som bol pridelený vždy som myslieval: toto je obeta za farnosť Brezy, toto je obeta za farnosť Ľubovňu. Takže i v tej práci venoval som určitý podiel za tých, ktorých mi Pán Boh zveril, lebo pamätal som na prísahu, ktorú som zložil, že sa budem starať o veriacich, ktorých mi Božia prozreteľnosť zverila, aby si zachovali vieru, čistú, neporušenú, vieru Ježiša Krista takú vieru, ktorú nám kázala učiť a hlásať a bdieť nad ňou Cirkev svätá. Toto boli tie ďalšie moje zaviazanosti, za ktoré som si chcel vytrpieť. Prosím všetkých mojich farníkov, aby odpustili a prehliadli všetky moje nedokonalosti prípadne moje slabosti a neporozumenia a aby oni na mňa ďalej v modlitbách pamätali, aby oni vyprosili odpustenie mojich slabostí pred Spravodlivosťou Božou, aby som mohol obstáť pred súdnou stolicou. A toto svoje vyhlásenie robím práve v krásny sviatok Troch kráľov, ktorí prišli s darmi k jasličkám Ježišovým. Ja tiež v tento krásny sviatok prinášam tento svoj dar, dar nepatrnej obety a kladiem ju k Ježiškovým jasličkám v nádeji, že mi odpustí moje slabosti a doplní to, čo som zameškal. Želám si a prosím, aby Pán Boh požehnal farnosť, v ktorej som začal ako mladý kňaz účinkovať. Nech zachová vieru, ktorá sa tak krásne ujímala a aby náboženský život v tej krásnej Orave medzi tými krásnymi vrchmi, v tom krásnom kostole, pod tými krásnymi lipami rozvíjal. Nech všetkých vás Pán Boh požehnáva, a nech vás Matka Božia Snežná ochraňuje, nech vám dá všetkým silu vytrvať vo viere v Ježiša Krista dokonca. Ako som si kedysi želal aby farnosť Breza bola vzornou farnosťou, želám si i teraz, aby z Brezy vyrástol bod duševného života. Sedembolestná Panna Mária, ochraňuj Slovenský národ od všetkých útrap a bôľov. Oroduj za nás všetkých v nebi u svojho Syna.”
Pohreb bol 11. januára 1965 v Tvrdošíne, kde vydával svedectvo svojmu kňazskému stavu ako zamestnanec mliekárne. Zúčastnilo sa na ňom vyše 5000 veriacich, veľa mládeže a vyše 100 kňazov. Pohrebnú homíliu mal bývalý kaplán v Starej Ľubovni vdp. Viktor Gašaj, ktorého si Ľudovít Bakoš výslovne prial.
Pramene a literatúra:
Protocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis Ab Anno 1848, zv. I., s. 54-55. In Archív Biskupského úradu v Spišskom Podhradí.
Schematizmus Spišskej diecézy 1932 – 1948.
Protocollum exhibitorum. In Archív Biskupského úradu v Spišskom Podhradí.
Facsimile matricae Cleri Junioris Seminari Diocesani. In Archív Biskupského úradu v Spišskom Podhradí.
Scepusiensis, anni scholastici 1931 – 1935. IIn Archív Biskupského úradu v Spišskom Podhradí.
Osobný spis Ľ. Bakoša 7594. In Archív Zboru väzenskej a justičnej stráže SR.
Štátny archív v Starej Ľubovni: Fond ONV Stará Ľubovňa, 196/1954.
Záznam z homílie vdp. Gašaja 5. 8. 1971. In Farská kronika Breza.
Hlasy z Ríma 3/1965.
List Alojza Bakoša. List Mons. Viktora Trstenského. Magnetofónová nahrávka. in Archív Miloša Labaša.
LABAŠ, Miloš: Život a dielo kňaza Ľudovíta Bakoša, diplomová práca Miloša Labaša, Spišské Podhradie 2002
