Skip to main content
Hlavná stránkaKňaziS

SCHEFFER Andrej

Andrej SCHEFFER

ANDREJ / ONDREJ SCHEFFER
Kňaz Spišského biskupstva, kaplán Letanovce, Kluknava, Podvlk, Spišská Kapitula, vojenský kňaz, farár Lúčky, Černová, Bobrovec, Liptovský Ondrej, prorežimný kňaz a proti kanonicky zvolený kapitulný vikár v období hatenia služby spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Narodil sa 8. januára 1885 v Liptovskom Mikuláši, ordinovaný 31. mája 1910, zomrel 3. novembra 1968. 

Pochádzal z chudobnej lipovskej rodiny, otec sa volal Ondrej, matka Kristína, rod. Pribišová. Otec pracoval ako hajdúch stoličných pánov. 

Vzdelanie:
Základná škola v Partizánskej Ľupči
1897-1905 gymnázium v Ružomberku
1905-1910 teológia v Spišskej Kapitule
31.5.1910 ordinovaný
rozprával maďarsky a nemecky

Novokňaz Andrej Scheffer prosil Andreja Hlinku o kázeň na svojich primíciách (1910)

Pôsobenie:
1910 kaplán Letanovce
1911 kaplán Kluknava
1913 kaplán Podvlk (dnes Poľsko)
17.6.1913 kaplán Kluknava

Kluknavský kaplán A. Scheffer prosí A. Hlinku o intencie (1913)


Na pohľadnici je kluknavský Kostol sv. Anny


Druhá pohľadnica kluknavského kaplána A. Scheffera A. Hlinkovi (1912)


Tretia pohľadnica kluknavského kaplána A. Scheffera so žiadosťou A. Hlinkovi o intencie končí úctivo: „Ruky vám bozkávam“.

1914 administrátor Spišské Vlachy
31.1.1916 kaplán Spišská Kapitula
30.10.1916 vojenský kaplán (kapitán) počas Prvej svetovej vojny, kedy bol štyrikrát vyznamenaný
1918 administrátor, 1919 farár Lúčky

1929 farár novovzniknutej farnosti Ružomberok – Černová. Zrejme mal dôveru Andreja Hlinku, vďaka ktorému sa stal aj predsedom správnej rady Ľudovej banky. 
7.3.1933 dekan a inšpektor základných škôl dolného Liptova
1935 z oboch funkcií odvolaný – dobová ľavicová tlač komentárom poukazovala na jeho vzťah s Andrejom Hlinkom a udalosť odvolania tiež glosovala

1940 farár Bobrovec
1949 ako jeden z prvých kňazov vstúpil do schizmatickej “Katolíckej akcie” (a odmietol z nej vystúpiť), za čo ho biskup Vojtaššák v decembri 1949 suspendoval a vyzval, aby opustil faru, inak bude exkomunikovaný. Takejto hrozbe Scheffer začiatkom roka 1950 ustúpil, no rozpory medzi ním a biskupom sa ďalej vyostrovali. Biskup Vojtaššák ho za trest preložil za farára do Liptovského Ondreja.
1950 farár Liptovský Ondrej

Kapitulný vikár:
Po uväznení biskupa Vojtaššáka, spišská kapitula naplánovala voľbu nového kapitulno vikára na  26.10.1950, kedy aj bol Andrej Scheffer protikanonicky zvolený za kapitulného vikára. 

Štátne orgány konali veľmi rýchlo, ba zdá sa, že voľba i inštalácia boli naplánované ešte pred samotnou voľbou kapituly. Slovenský úrad pre veci cirkevné v ten istý deň voľby požiadal Československú tlačovú kanceláriu o vyslanie fotoreportéra a aj Československý film o vyslanie redaktorov (s cieľom natočiť film) na inštaláciu nového spišského kapitulného vikára naplánovanú na 5.11.1950 s uvedením  detailného programu udalosti, aj s menami rečníkov. Totožná žiadosť bola zaslaná 27.10.1949 Československému rozhlasu a 1. novembra 1949 redakcii denníka Pravda.

Tejto voľbe predchádzali udalosti inštalácie Jána Decheta za správcu Banskobystrickej diecézy. Ten 13.2.1950, bez súhlasu cirkevnej vrchnosti úrad prijal, čím upadol do exkomunikácie. Upozornili na to i biskupi v poslednom slobodnom obežníku 17.2.1950 a Svätá stolica to potvrdila dekrétom 18.2.1950. Cirkevná šestka ÚV KSČ rozhodla o podpore Decheta a o opatreniach, ktoré mali eliminovať odpor. Štátna bezpečnosť zatkla všetkých kanonikov (okrem jedného) pre ich postoj pri voľbe kapitulného vikára a zorganizovala slávnostú sv. omšu, ktorú režíroval Gustáv Husák. O prípravách slávnosti informoval ÚV KSS: „Predpoludním má Dechet prvý raz slúžiť omšu a mať kázeň, čo budú vysielať všetky rozhlasové stanice v republike …. Obecenstvo organizuje strana. Na všetko majú zvláštne  komisie … vraj od povstania je Bystrica teraz prvý raz slávna.“ Zrežírovaná slávnostná omša sa konala v banskobystrickej katedrále 19. marca 1950. Takmer všetci kanonici katedrálnej kapituly Banskobystrického biskupstva, ktorí zvolili inú osobu (Daniela Briedoňa) za kapitulného vikára, boli v priebehu roka uväznení.

V tejto atmosféra sa konala aj voľba kapitulného vikára Andreja Scheffera. Voľbe pod silným tlakom štátu (volitelia dostali inštrukciu, že majú zvoliť Scheffera) predsedal veľprepošt Spišskej sídelnej kapituly a pomocný biskup Dr. Martin Kheberich (zomrel 29.4.1951). 

Prevláda všeobecný právny názor, že voľba spišskej katedrálnej kapituly v prípade Andreja Scheffera bola neplatná z viacerých dôvodov:
1. Osobe Andreja Scheffera chýbala všeobecná juridická kapacita pre prijatie úlohy kapitulného vikára.
2. Laici sa v rozpore s kánonickou slobodou miešali do voľby kapitulného vikára.
3. Voľba kanonikov nebola slobodná, pretože konali pod veľkým strachom.

31.10.1950 zložil v Bratislave sľub vernosti ČSR do rúk povereníka Ladislava Holdoša – povereného vedením Slovenského úradu pre veci cirkevné

5.11.1950 inštalovaný za kapitulného vikára v prítomnosti prevažne štátnych predstaviteľov a “mierových” kňazov. Vikár mal na hlave mitru z biskupskej vysviacky pána biskupa Vojtaššáka v Nitre – dar vajnorských žien s nápisom „Natio Slovacca…“. I keď sa Andrej Scheffer dožadoval nosiť aj pastorál (berlu), na inštalovaní ju nepoužil. 

“Bolo spomenuté, že nás zo Spiša je tu málo“, povedal Andrej Podolský, dekan a farár zo Spišskej Starej Vsi vo svojom prejave v deň inaugurácie na Spišskej Kapitule.

“Ohľadom menovania dp. Schefflera, kapitulným vikárom: Slovenskému úradu pre cirkevné veci v Bratislave úctive sa oznamuje, že prijatie dp. Sheffera, r.kat. farára za kapitulného vikára Spišskej diecézi medzi duchovnými v tunajšom okrese nijak nezapôsobil, hoci bol riadne volený“, informoval svojich nadriadených popradský cirkevný tajomník, viac tu.

Vlastný erb Scheffer nepoužíval. V používanej pečiatke však mal heraldicky stvárnenú postavu sv. Ondreja, apoštola, svojho osobného patróna.  Jeho heslo znelo: Operam non perdit, qui Deo laborat = Dielo nepokazí, kto pracuje pre Boha (zaznačil si ho do Protocollum…).

Po inštalačnej sv. omši nasledovala mierová konferencia (schôdza) v aule na biskupského úradu, účastníkov vybral priamo Slovenský úrad pre veci cirkevné a ktorej sa zúčastnil aj povereníci Ladisalv Holdoš, Alexander Horák, či Jozef Lukačovič, či dekan bohosloveckej fakulty v Bratislave Mikuláš Višňovský. V aule boli zakryté obrazy biskupov na naprotivnej stene a obraz pán biskupa Vojtaššáka (od Janka Alexyho) bol zvesený… Prečítajte si vtedajšie Katolícke noviny, ktoré veľmi podrobne  inštaláciu dokumentovali, nájdete ich tu. 

Novej situácii bolo prispôsobené aj personálne zloženie diecéznej kancelárie.  Ešte v deň svojho zvolenia za kapitulného vikára uskutočnil svoje prvé personálne rozhodnunia: kanonika Štefana Ľacha menoval za stáleho zástupcu kapitulného vikára a riaditeľa biskupskej kancelárie a farára v Prosieku Michala Barana za vicekancelára, ekonomického riaditeľa a svojho konzultora. Tajomníkom sa mal stať Karol Koža, kňaz z Trnavskej diecézy.

6. novembra 1950 žiadal Slovenský úrad pre veci cirkevné, povereníka Holdoša, o vyslanie rečníkov, ktorí mu majú pomáhať pri návšteve dekanátov: „Nakoľko mienim ponavštevovať dekanáty spišského biskupstva a tam prísť do najbližšieho styku s kňazstvom, ktoré chcem poinformovať o udalostiach, odohravších sa okolo nášho biskupstva, úctivé prosím vyslať mi na pomoc pána Štefana Záreckeho, farára a tajomníka vlasteneckých kňazov, tiež i pána prednostu Vášho úradu Gollnera.“

18. novembra 1950 pred vládnou reprezentáciou vo svojom nástupnom prejave Naše kresťanské krédo, ktoré následne vyšlo tlačou v náklade 250-tisíc exemplárov, vyjadril svoju oddanosť socializmu a svoje výhrady voči Cirkvi: „…[ľud] pod vedením pána prezidenta Klementa Gottwalda odstraňuje zápalistým budovaním stáročné chyby, páchané na našich národoch a buduje krajší zajtrajšok pre seba a svoje budúce pokolenie. Buduje tú epochu dejín, ktorá nepozná vykorisťovanie človeka človekom, ale statočnú a svedomitú prácu, právo na túto prácu a právo na svedomitú odmenu. Je to najhumánnejší systém všetkých rokov, v ktorom v súlade s Kristovou náukou budeme môcť pestovať spoločnosť, v ktorej už nebude človek človeku vlkom. Áno, februárové víťazstvo pracujúceho ľudu znamená nielen ťažkú porážku kapitalizmu, ale i tej čiastky vysokej hierarchie, ktorá chcela zneužiť náboženstvo na politické ciele. Očakávalo sa, že kresťanstvo neostane hluché k novým myšlienkovým prúdom. Čakala sa od nich úprimná lojalita. Nestalo sa tak. Nielen ako kňazi, kresťania, ale už ako ľudia musíme vítať, že myšlienka komunizmu a socializmu nás kresťanov a kňazov stavia do radu obrancov mieru a bojovníkov za mier“.  Podobne referoval na mierovej konferencii v Sliači 4.12.1950.

V tomto duchu do smrti spravoval Spišské biskupstvo. Bol kladený ako vzor vlasteneckého kňaza. Osobu Andreja Scheffera sa komunistom podarilo získať k spolupráci kvôli osobnej nenávisti voči biskupovi Jánovi Vojtaššákovi i jeho vlastným ambíciám. Osobne si uvedomoval, komu vďačí za svoje postavenie, a preto bez problémov presadzoval všetky štátne záujmy. 

Andrej Scheffer sa ujal svojej funkcie kapitulného vikára chváliac komunistickú vládu. Nevidel, alebo nechcel vidieť, že táto vláda uväznila spišského diecézneho biskupa Jána Vojtaššáka (od 3.6.1950 nezákonne izolovaný, vyšetrovaný, nespravodlivo odsúdený, väznený a opäť v izolácii až do smrti 4.6.1965), jeho pomocného biskupa Štefana Barnáša (od 10.6.1950 nezákonne izolovaný, vyšetrovaný, nespravodlivo odsúdený, väznený a opäť v izolácii až do smrti 16.4.1964), či generálneho vikára Jozefa Tomanóczyho (zatknutý 19.9.1950) a desiatky ďalších kňazov diecézy, ak hľadíme len na Spišskú diecézu.

Našej ľudovodemokratickej vláde kloním sa ako poslušný syn a s tou úprimnou vďakou slovenského kňazské­ho srdca vďačím jej za blahosklonný súhlas k mojej voľbe. S hrdosťou a ob­divom pozerám na jej veľké diela, ktoré koná v prospech nášho pracujúceho ľu­du, a taktiež na to, ako je bezpečnou zá­rukou cirkevného, náboženského, kul­túrneho, hospodárskeho a sociálneho napredovania v našej milej vlasti.
(Z inauguračnej kázne Andreja Scheffera)

V pastoračnej činnosti neurobil vôbec nič, no táto nečinnosť režimu vyhovovala. Najrozšírenejšou formou materiálnej podpory pre „spoľahlivých“ kňazov boli tzv. mimoriadne odmeny. Andrejovi Schefferovi navrhol krajský cirkevný tajomník v Košiciach Janitor v januári 1954 udeliť odmenu 2 000 Kčs za to, že kapitulný vikár neplánoval uskutočniť v roku 1954 žiadne birmovky. 

Počas jeho pôsobenia postupne zanikli v podstate všetky diecézne a kuriálne ustanovizne: školstvo, charita či cirkevný tribunál. Prestali sa precízne vypĺňať podacie protokoly, v roku 1951 nevychádzal ani pravidelný obežník Acta Curiae Episcopalis Scepusiensis. Taktiež rady kanonikov, preriedené zatýkaním, boli doplnené o ľudí verných štátu.

Andrej Scheffer  ustanovoval za kanonikov, či dekanov len tzv. „vlasteneckých“ kňazov.  Katedrálna kapitula bola 28. februára 1951 nelegitímne doplnená o nových členov, ktorí dostali štátny súhlas: Michalom Baranom, Andrejom Podolským a Štefanom Szalayom. Po smrti veľprepošta a pomocného biskupa Martina Khebericha sa 19. mája 1951 veľprepoštom stal kanonik Štefan Ľach. V roku 1962 Andrej Scheffer rovnako nelegitímne ustanovil za kanonika katedrálnej kapituly Bronislava Stuglíka a v roku 1963 Mikuláša Stanislava, Jozefa Paučíka, Štefana Garaja a Karola Hudača.

Až do roku 1961 pokračovalo poštátnenie a konfiškácia zvyšku majetkov Spišského biskupstva a katedrálnej kapituly, predovšetkým nehnuteľností a v záverečnej etape najmä cenných papierov a vkladných knižiek.

Spišskú diecézu viedol Andrej Scheffer celkom podľa predstáv straníckych orgánov.

Biskupom Jánom Vojtaššákom bol pre prípad jeho zatknutia menovaný za generálneho vikára farár v Harichovciach Jozef Cehuľa, ktorý bol následne tiež zatknutý. Ten vo svojej výpovedi pred vyšetrovateľom 18.9.1953 argumentoval neplatnosť voľby Andreja Scheffera za kapitulného vikára tým, že diecéza mala v čase konania voľby generálneho vikára menovaného diecéznym biskupom. Opísal tiež svoj kontakt, postoj a dialóg s Andrejom Schefferom, ktorého nerešpektoval a následne mu dal inštrukcie na výkon funkcie. Viac tu.  

Andrej Scheffer nosil na krku pektorál (kríž na zlatej retiazke) spišského biskupa Jána Vojtaššáka, pravdepodobne aj jeho biskupský prsteň, proti čomu písomne protestoval biskup listom 26.10.1956. V liste Vojtaššák traktuje Scheffera ako exkomunikovaného.

Kapitulný vikár Scheffer žialil nad smrťou Josifa Vissarionoviča Stalina a Klementa Gottwalda, k čomu napísal aj pastiersky list (1953). Keď zomrel spišský biskup Ján Vojtaššák, diecézny obežník udalosť nezaznamenal. Týždeň po jeho smrti tam publikoval dlhší text o žatve (1965).

Väčšina spišského duchovenstva Andreja Scheffera bojkotovala. 

V roku 1968 bol kapitulný vikár Scheffer ťažko chorý. Po “dubčekovskom” uvoľnení a vzniku Diela koncilovej obnovy (DKO), prof. Jozef Kútnik a Jozef Gazda, ako členovia diecézneho DKO požiadali vikára o odstúpenie. Ale prišiel 21. august 1968, vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, tak sa jeho odstúpenie preťahovalo. Krátko pred smrťou sa 21.10.1968 funkcie spišského kapitulného vikára zriekol.

3.11.1968 zaopatrený sviatosťami zomrel (zaopatriť ho mal Michal Klučar)
6.11.1968 zádušná sv. omša v Katedrále sv. Martina za účasti rožňavského biskupa Róberta Pobožného a pochovaný bol v Bobrovci spišským kanonikom Karolom Hudačom.

Ocenenia:
1956 ocenený prezidentom ČSR “za zásluhy o výstavbu socializmu”
1956 získal čestné uznanie “Obrancov mieru”
1959 čestné uznanie “CMV KD” (Celoštátny mierový výbor katolíckeho duchovenstva)
1965 prevzal z rúk prezidenta ČSR ocenenie “Rad práce”

Fotogaléria a fotodokumentácia s komentárom (tu klikni)

Pramene a literatúra:
Protocollum Status personalis Sacerdotum Dioecesis Scepusiensis Ab Anno 1848, zv. II, s. 248-249.
Schematizmus Spišskej diecézy 1905 – 1948.
Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990), Matica slovenská 1990.
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč 2000.
JAKUBČIN, Pavol: Pastieri v osídlach moci, UPN 2012.
LETZ, Róbert: Prenasledovaniei kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 in (kol.) Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, VMV Prešov 2001.
OLEJNÍK, Vladimír – TYROL, Anton: Duchovné a kultúrne dedičstvo Spišskej Kapituly IV. Vznik biskupstva, osobnosti a najnovšie udalosti. Ružomberok 2021.
MARHEFKA, Ján: Problematika jurisdikcie kapitulných vikárov a správcov Spišskej diecézy počas komunistickej totality na Slovensku (1945-1989), dizertačná práca, Katolícka univerzita v Ružomberku 2006.
STOLÁRIK, Lukáš: Kanonici Spišskej katedrálnej kapituly v 20. storočí, diplomová práca, Katolícka univerzita v Ružomberku 2015.
Archiv bezpečnostních složek Praha, signatura: V-2332 MV.
Ľudový denník, 1935.
Katolícke noviny, 1950.
Duchovný pastier, 1960.